V jedno mrazivé zimné ráno dostal ocko malej Natálky nápad. Keďže jeho dcérka dostala na Vianoce korčule na ľad, po ktorých tak túžila, pôjdu sa to dnes spolu naučiť. Jazero zamrzlo a bol ten správny čas korčule vyskúšať a naučiť sa na ľade korčuľovať.
Natálka sa však bála. Síce bol jej sen sa to naučiť, no nikdy predtým nekorčuľovala na ľade, ale len na kolieskových korčuliach na ulici pred domom.
„Môžeme vyraziť?“ spýtal sa ocko, keď dcérka práve dopíjala horúce kakao.
Natálka prikývla, i keď mala strach. Poriadne sa obliekli a vybrali sa do neďalekého parku, kde bolo zamrznuté jazero. Na jazere sa už veselo korčuľovali skupinky detí spolu s rodičmi. Niektorí tam dokonca hrali i hokej!
Natálka sa nesmelo pozrela na svoje nové lesklé biele korčule. Boli oveľa väčšie ako jej čižmičky či tenisky a ona si nebola istá, ako sa udrží na nohách. Ocko jej zaviazal korčule a vybrali sa spolu na ligotavý ľad. Keď ju ocko držal za ruku, cítila sa bezpečnejšie.
„Len ma nepúšťaj, lebo sama spadnem!“ povedala Natálka a nohy sa jej od strachu celé triasli.
Jej otec sa usmial a povedal: „Neboj sa, nepustím ťa. A keď spadneš, tak sa znova postavíš. Je normálne padať, keď sa to len učíš!“ povedal ocko s úsmevom.
Natálka sa nesmelo usmiala. Veď okolo nej korčuľovali ešte menšie detičky než ona, a ona má predsa už deväť rokov, musí to zvládnuť a nebáť sa.
Cítila pod sebou ľad, studený a hladký, a s každým krokom sa cítila o niečo stabilnejšie. Ocko ju potom viedol za sebou a Natálka nasledovala jeho korčule. Jemu to išlo tak ľahko, to len ona na ľade kráčala a dupala ako taký malý slon.
Keď spravili asi desať kôl, ocko jej dal už len jednu ruku a cúvajúc na korčuliach navigoval dcérku, čo má robiť. Natálka získala rovnováhu a išlo jej to samo.
„Pozri, ocko! Ja sa korčuľujem, už mi to ide oveľa lepšie!“ zasmiala sa a oči jej iskrili radosťou, no v tom spadla priamo na zadok. Do očí sa jej nahrnuli slzy.
„Mne to nikdy nepôjde tak ako tebe!“ povedala nahnevane.
Ocko sa zasmial a zotrel jej stekajúce slzy z líc.
„Musíš prekonať svoj strach, Naty, veď padať je normálne. Postavíš sa, ideme to skúšať ďalej!“ zvolal ocko a povzbudil svoju dcérku.
Natálka sa smutne postavila, chytila ocka za ruku a skúšala korčuľovať ďalej, nevzdávala sa.
Jej otec sa okolo nej krútil a točil sa na ľade ako snehová vločka vo vetre.
„Veď už ti to ide skvele!“ zvolal veselo, keď Natálka opäť nabrala odvahu.
Dievčatko sa usmialo a popravilo si huňatú čiapku na hlave. S každou zákrutou sa cítila voľnejšie, akoby lietala. Keď konečne pustila otcovu ruku a korčuľovala sama, bola na seba hrdá.
Veď to vôbec nie je také ťažké, je to ako na kolieskových korčuliach, len na ľade, pomyslela si.
„Dokázala som to! Korčuľujem sama, úplne sama!“ zvolala veselo, hľadiac na ocka pred sebou.
A tak sa spoločne korčuľovali na ľade na jazere. Natálka síce ešte párkrát spadla, ale už si z toho nič nerobila. Oprášila si kolená a korčuľovala ďalej, nemôže predsa nechať strach vyhrať.
A tak Natálka porazila strach a s pomocou ocka sa naučila korčuľovať na ľade. Každým dňom, ktorý na zamrznutom jazere strávili, jej to išlo lepšie a lepšie.
