Kedysi dávno, v jednom krásnom kráľovstve, žila dúha, ktorá každý deň zdobila oblohu svojimi nádhernými farbami. Bola veselá a šťastná, pretože prinášala radosť všetkým, ktorí ju po daždi uvideli, keď sa opäť ukázalo slnko.
Jedného dňa sa však stalo niečo zvláštne. Dúha sa objavila na oblohe, no jej farby boli matné a slabé. A potom – z ničoho nič – zmizla úplne. Obloha zrazu zostala šedá a chladná. Ľudia v kráľovstve boli smutní, pretože dúha už nebola viditeľná.
Princ, ktorý žil v zámku, sa rozhodol, že sa vydá na cestu a dúhu nájde. Veril, že práve on môže prísť na to, čo sa s ňou stalo. Vzal si svoj meč a vybral sa na dlhú cestu cez lesy a hory.
Cestou stretol mnoho zvierat, ktoré sa s ním rozprávali o tom, ako im dúha chýba.
„Bez nej je všetko také tmavé a smutné,“ povedala líška.
„Dúha je náš symbol nádeje,“ dodala veverička.
Po mnohých dňoch hľadania princ konečne našiel dúhu – no nebola na oblohe. Ležala smutná, schúlená v údolí.
„Prečo si zmizla?“ spýtal sa princ.
„Som unavená a vyčerpaná,“ odpovedala dúha. „Urobila som všetko, čo som mohla, ale teraz potrebujem odpočinok.“
Princ sa na ňu usmial a nežne povedal:
„Každý si zaslúži chvíľu oddychu – aj ty. Ale nezabúdaj, že tvoja krása prináša ľuďom radosť. Keď si oddýchneš, obloha ťa opäť bude potrebovať.“
Dúha sa zasmiala a s pomocou princa sa vrátila späť na oblohu. Jej farby sa opäť rozziarili a všetci v kráľovstve boli šťastní.
A tak sa dúha naučila, že aj keď potrebuje oddych, jej prítomnosť je pre svet dôležitá.
