Kedysi dávno, v malej dedinke pod horami, žil kováč menom Mišo. Bol to silný, čestný muž, ktorý mal vždy ruky špinavé od uhlia, no srdce čisté ako pramenitá voda.
Jedného dňa, keď Mišo pracoval na podkove pre starého statkára, pred jeho dielňou zastal koč. Z neho vystúpil muž v kráľovskom plášti, no celý špinavý, ranený a unavený. Bol to sám kráľ Michal, ktorý utiekol pred zradou vo vlastnom paláci. Jeho brat, chamtivý vojvoda Radovan, sa pokúsil prevziať trón.
„Prosím,“ povedal kráľ, „potrebujem pomoc. Nemám nikoho, komu by som mohol veriť.“
Mišo bez váhania zavrel dielňu a zobral kráľa k sebe domov. Skryl ho pred zrakmi ostatných a staral sa o jeho rany. Keď sa kráľ zotavil, Mišo navrhol plán – vykuje meč, aký svet nevidel, a pomôže kráľovi získať späť trón.
Noc čo noc koval v tajnosti. Meč, ktorý vytvoril, mal čepeľ ako z hviezd, bol ľahký ako pierko a ostrý ako jazyk čarodejnice. Keď bol hotový, spolu s vernými mužmi z dediny vtrhli do hlavného mesta. Ľudia, keď uvideli kráľa so zázračným mečom, sa k nemu pridali.
Zradný vojvoda bol porazený a kráľ opäť zasadol na trón. No na korunovačnej hostine, keď všetci oslavovali, kráľ vstal a povedal:
„Nebol by som tu, keby nebolo jedného muža. Kováč Mišo – jeho odvaha a čestnosť zachránili kráľovstvo.“
A tak sa z kováča stal kráľovský rytier. No Mišo sa nepresťahoval do paláca. Ostal vo svojej dielni, lebo vedel, že najväčšie bohatstvo nie je koruna, ale srdce, ktoré bije pre druhých.
A keď večer dohasínal oheň v peci, ľudia vraveli, že v iskrách možno stále vidieť silu hrdinu, čo ukoval nielen meč, ale aj nový osud pre celé kráľovstvo.
