Blízko tmavého lesa stála malá chalúpka. Býval v nej dedko a babička. Každé prázdniny za nimi chodievala ich vnučka Anetka. Malé dievčatko s hnedými rovnými vláskami ako klince a čarovným úsmevom. Trávila v chalúpke u dedka a babky každý voľný deň. Cez jedny prázdniny sa ale stalo niečo, na čo Anetka nikdy nezabudne.
Bola jar. Týždeň jarných prázdnin. A Anetka už od prvého dňa bola u babky a dedka v chalúpke pri lese. Veľmi rada chodila na prechádzky po lese a vysedávala pri malom potôčiku, ktorý lesom pretekal. Pozorovala žabky, ktoré si pri vode poskakovali, sledovala mloky, ako sa preháňajú a schovávajú za kamienkami a počúvala štebotajúce vtáčiky. Vtedy ale počas tých jarných prázdnin počula v lese niečo zvláštne. Bol to zvuk, ktorý nepoznala. Vychádzal z krovia, čo rástlo pri potôčiku. Anetka bola zvedavá, a tak šla zistiť, čo, alebo kto, to je.
Keď sa priblížila ku kroviu, uvidela v ňom malé mláďatko vydry. Ležalo tam slabé a hladné. Anetka sa rozhliadala okolo, či neuvidí rodičov malej vydry, ale nikde nikto nebol. Neváhala teda a opatrne ho vzala do mikiny a utekala s ním do chalúpky za dedkom a babkou. Oni už určite budú vedieť, čo ďalej. Ako sa približovala k domčeku, už z diaľky volala: „Babička, dedko, pomôžte mi!“
Obaja starí rodičia, keď počuli, ako ich vnučka volá o pomoc, vybehli von z chalúpky. Keď zistili, čo to Anetka nesie v mikine, hneď začala záchranná akcia. Dedko volal na záchrannú stanicu. Do pár minút prišiel veterinár, ktorý sa stará o nájdené zvieratá. Malú vydru si vzal so sebou na stanicu a Anetku veľmi pochválil, že mláďatku zachránila život.
Čas plynul, vydra rástla a na záchrannej stanici sa jej darilo. Anetka teraz už nechodila cez prázdniny len za babkou a dedkom, ale pravidelne navštevovala aj svoju malú vydriu kamarátku. Lenže keď už bola vydra zdravá a dosť veľká, aby mohla ísť do prírody, nemohli ju vypustiť. Ona sa totiž bála vody. A vydry v prírode majú rady vodu. Veď si v nej chytajú aj ryby. Táto vydra ale vodu nemala rada. Bola zvyknutá, že jedlo dostávala od ľudí a vo vode si nechcela ani labku namočiť. Ani keď tam boli také chutné rybky.
Anetka ale bola múdre a trpezlivé dievča, a tak sa dohodla s ošetrovateľmi, že keď príde k babičke a dedkovi na prázdniny, tak bude vydru učiť byť vo vode. Keby sa to mladá vydra naučila, tak by aspoň mohla byť vypustená do prírodnej rezervácie. To je niečo ako voľná príroda, ale stále na ňu dohliadajú ľudia. A tak keď Anetka prišla na prázdniny, tak vždy išla za vydrou. Stále premýšľala, ako vydru na vodu naučiť. Potom na niečo prišla. Anetka sa obliekla do hnedých plaviek, aby moc vydru nevystrašila. Vošla do malého jazierka, ktoré mali na záchrannej stanici a ukazovala vydre tie najchutnejšie rybky. Vydra sa naťahovala, ale na rybky nedosiahla. Tak jej ale voňali, že predsa len trošku do vody za Anetkou vošla. Rýchlo chňapla po rybke a hneď zas vyskočila von na breh. Takto to Anetka robievala každý deň. Ale stále postupovala ďalej do vody. Aby sa vydra musela namočiť čoraz viac.
Trvalo to niekoľko týždňov, ale vydra nakoniec zistila, že voda nič nerobí. Naopak, že je príjemná a dá sa v nej šantiť a plávať a nájsť skvelé dobroty. Anetka bola šťastná. Nielenže vydru zachránila, keď bola bábätko, ale naučila ju aj žiť vo vode. Dnes už je Anetka veľká. Aj tak ale veľmi rada jazdí za babičkou a dedkom do chalúpky a tiež rada navštevuje prírodnú rezerváciu, kde jej kamarátka vydra spokojne žije.
