Existuje mesto, v ktorom jazdí obrovské množstvo vlakov. Také obrovské, že sa koľaje nachádzajú po celom meste. Vlaky tam jazdia krížom krážom. Cez hory a kopce, cez údolia a okolo lúk. Rozvážajú náklady, prevážajú ľudí a riadia celú mestskú dopravu. Každý vlak presne vie, kam má ísť a o koľkej hodine. Nikdy sa žiadny nemešká. Vždy tomu ale tak nebolo.
Bola doba, keď najdlhší vlak s najväčším počtom vagónov nejazdil podľa cestovného poriadku. Celé mesto ho potrebovalo. Jeho náklad bol dôležitý. Mal rozvážať zásoby jedla do všetkých kútov mesta. Lenže úderom jari stál namiesto na trati v depe a nevychádzal. Ostatné vlaky sa o neho báli. Chceli zistiť, čo sa deje. Možno by mu mohli nejako pomôcť, preto sa raz večer dve staršie mašinky dohodli a išli za najdlhším vlakom do depa. Dlho jazdili mašinky po meste, mali veľa rokov aj trpezlivosti, boli totiž múdre, než na to prišli. Všetky ostatné vlaky dúfali, že zistia, prečo nechce najdlhší vláčik jazdiť, a pomôžu mu. Verili, že bude v meste zase všetko tak, ako má byť.
Keď toho večera prišli mašinky za vláčikom do depa, prekvapilo ich, čo uvideli. Všade bola tma a obrovské ticho. Všetky svetlá zhasnuté a najdlhší vláčik v tej tme len smutne stál. Mašinky prišli opatrne až k nemu a stlmili svetlá, aby sa vláčik nezľakol.
„Ahoj vláčik, už sme ťa dlho nevideli. Chýbaš nám. A nielen nám, ale aj všetkým v meste. Čo sa stalo, že už nejazdíš?“ spýtali sa mašinky. Najdlhší vláčik pomaly rozsvietil svetlá, aby sa pozrel, kto to za ním prišiel. Smutne si povzdychol a potom všetko začal vysvetľovať: „Rád by som jazdil, viem, že môj náklad je dôležitý, ale nemôžem. Som zabrzdený. Mám mnoho vagónov, preto som najdlhším vlakom v meste. Lenže teraz sa prostredný vagón zabrzdil a nechce sa pohnúť. Ja sa tým pádom tiež nerozbehnem.“ „Aha,“ zamysleli sa mašinky. „Tak my si s ním skúsime prehovoriť. Možno na niečo prídeme, aby sa odbrzdil a sprevádzkoval tak aj teba.“
Mašinky sa teda rozbehli popri vlaku až k prostrednému vagónu. Pozdravili ho a opýtali sa: „Ahoj vagónik, ako sa máš? Chceli sme sa ťa na niečo opýtať.“ „Na čo?“ odpovedal prostredný zabrzdený vagón. „Vieš o tom, že celý tento vlak a všetky vagóny sú pre mesto veľmi dôležité? Rozvážajú dôležitý náklad,“ pokračovali mašinky. „Viem,“ stroho odvetil vagón. „Tak prečo nechceš dovoliť vlaku, aby šiel? Aby zase mohol rozvážať? Niečo ťa bolí? Alebo si pokazený?“ pýtali sa ďalej mašinky.
Vagón najprv mlčal. Nechcel povedať pravdu. Ale mašinky boli trpezlivé a čakali na odpoveď. Predsa to tak nenechajú. A tak sa vagón nadýchol, pozbieral odvahu a povedal: „Keď ja si myslím, že som tu navyše. Úplne na nič. Nie som ani začiatok vlaku, ani koniec. Proste len do počtu. Nemusím tu ani byť. A nechcem ľuďom ukazovať, aký zbytočný som, preto nechcem jazdiť.
Mašinky hneď vedeli, že to, čo vagón hovorí, je hlúposť a nie je to pravda. Nemohli sa ale na neho hneď nahnevať. Vagón bol smutný. Museli na neho inak. Pekne. „Náš milý vagón. Chápeme, prečo sa tak cítiš. Na každého niekedy príde taký smútok, že je navyše a na nič. V skutočnosti to tak ale nie je. Nám môžeš veriť. Si rovnako dôležitý ako každý iný vagón na začiatku aj na konci vlaku. Navyše ty si prostriedok. Veď ty celý vlak spájaš. Si to najdôležitejšie spojivo medzi začiatkom a koncom. Si ako marmeláda medzi chlebmi. Aj ona spája oba krajce. Bez nej by pri sebe nedržali. Si sladké spojenie uprostred vlaku.
Vagón sa tomu musel pousmiať. Ale to vysvetlenie sa mu páčilo. Sladké spojenie. Vagón nakoniec povolil brzdy. A tak sa celý vlak mohol rozbehnúť a spokojne rozvážať jedlo po celom meste. Odvtedy opäť mestom jazdia všetky vlaky bez meškania. A keď na niekoho opäť príde smútok či splín, mašinky mu ukážu dôvody, prečo jazdiť ďalej a nevzdávať sa.
