Kedysi dávno žili tri malé motýliky – jeden snehobiely, druhý sýtočervený a tretí žiarivožltý. Lietali spolu nad rozkvitnutou lúkou, tancovali v slnečných lúčoch a s radosťou prelietavali z kvetu na kvet.
Hry a smiech ich tak pohltili, že ani nevnímali únavu. Lenže zrazu sa z diaľky ozvalo hrmenie, mraky zatemnili oblohu a dážď ich zastihol nepripravených. Dažďové kvapky im premočili krídla skôr, ako stihli nájsť úkryt.
Cesta domov bola ďaleká a motýliky zúfalo hľadali, kde by sa mohli schovať pred lejakom. Najprv prileteli k nádhernej ľalii a prosili ju: „Ľalia, láskavá ľalia, otvor nám svoj kvet, schováme sa u teba pred dažďom.” Ľalia však odpovedala chladne: „Prijmem len bieleho motýlika. Je čistý ako ja. Ostatní zostanú vonku.”
Biely motýlik však zavrtеl hlavičkou. „Ďakujem ti, ľalia, ale bez svojich bratov sa neschovám. Buď všetci, alebo nikto.” A tak odleteli ďalej, premočení, ale stále spolu.
Potom skúsili šťastie u tulipána. „Tulipán, prosíme, otvor svoj kvet, aby sme si v ňom mohli odpočinúť!” Tulipán povedal: „Žltý a červený motýlik, poďte dovnútra. Ale bieleho motýlika k sebe nevezmem.” Motýliky sa na seba pozreli a odpovedali rovnako ako predtým: „Bez nášho brata nepôjdeme. Držíme spolu.”
Dážď sílil, krídla boli čím ďalej ťažšie, ale motýliky sa nevzdali a leteli ďalej, všetci spolu, aj keď premočené a unavené. A práve vtedy ich zahliadlo slnko. Dojalo ho, ako držia pri sebe, a rozhodlo sa im pomôcť. Rozohnalo mraky, dážď ustal a jeho teplé lúče motýlikom usušili krídla.
Lúka opäť ožila svetlom a vôňami, kvety sa usmievali a tri statočné motýliky sa mohli znovu radostne vznášať nad krajinou. A keď sa večer nebo začalo haliť do šera, motýliky sa spoločne vrátili domov, kde ich čakal pokojný spánok.
