Katka a Radka boli sestry, ktoré leto vždy trávili u svojej babičky na dedine. Babička mala starý domček obklopený záhradou plnou voňavých byliniek, slnečníc a ovocných stromov. Každé ráno ich zobudil spev vtákov a vôňa čerstvo upečeného chlebíka.
Jedného popoludnia, keď slnko pieklo a vzduch sa takmer nehýbal, sa sestry rozhodli preskúmať babičkinu povalu. Medzi starými kuframi a zaprášenými knihami našli drevenú škatuľku s vyrezávaným kľúčikom. Na veku bolo vyryté: „Otvor, len ak veríš v zázraky.“ Katka sa na Radku usmiala. „Skúsme to,“ zašepkala. Keď škatuľku otvorili, vnútri bola len malá, vyschnutá fazuľka a lístok s nápisom: „Zasaď ma počas splnu.“
Počkali na spln, ktorý mal prísť o tri dni. Keď noc ožiaril mesačný lúč, zasadili fazuľku pod starou hruškou. Na druhý deň tam rástla rastlina taká vysoká, že sa strácala v oblakoch. Obe sestry po nej s nadšením vyšplhali. Vo výške, kde vietor spieval a oblaky boli mäkké ako vankúše, objavili kúzelný svet. Vznášali sa tam lietajúce ostrovčeky z čokolády a dúhové potôčiky, ktoré žblnkotali sladko ako malinovka. Motýle tam boli obrovské, mali trblietavé krídla a hovorili tenkým, smiešnym hláskom. Katka a Radka sa s nimi naháňali a smiali sa, keď ich motýle šteklili na nose.
Potom si sadli na obláčik v tvare hojdačky a jedli koláče, ktoré rástli priamo na vetvičkách stromov z cukrovej vaty. Keď dojedli, skákali z jedného mäkučkého oblaku na druhý – ako keby skákali po obrovských perinách. V diaľke videli zlaté hrady, ktoré viseli v nebi, a dlhé dúhové mosty, po ktorých sa kĺzali ako na tobogane.
Čas však plynul rýchlo. Keď slnko začalo klesať, oblaky sa začali pomaly rozplývať. Dievčatá sa s motýľmi rozlúčili a zliezli späť po rastline na zem. Tam ich čakala babička s teplým čajom a úsmevom. „Vidím, že ste našli môj starý poklad,“ povedala s iskrou v oku. „Každá generácia má len jeden výstup. Teraz ste na rade vy, aby ste verili v zázraky.“ A tak sa Katka a Radka vrátili domov s jedným veľkým tajomstvom – a s vedomím, že niektoré letá sú kúzelné navždy.
