Pred mnohými rokmi žil jeden cisár, ktorý príliš dbal na svoj vzhľad. Rád nosil tie najluxusnejšie obleky a prechádzal sa po svojom kráľovstve. Na každú dennú hodinu mal nový kabát a často a rád sa svojím oblečením chválil.
O kráľovstvo sa príliš nestaral a ľudia neboli so svojím cisárom spokojní. Jedného dňa prišli do mesta dvaja podvodníci a klamali, že sú tkáči. Tvrdili ľuďom, že vedia vyrobiť tú najjemnejšiu látku, akú si kedy dokázali predstaviť.
Hovorili, že látka je čarovná a že ju môžu vidieť len múdri a tí, ktorí sa hodia na svoje miesta. Šaty boli tak zvláštne, že ich žiadny obyčajný človek nemohol vidieť. Ľudia v meste boli slovami tkáčov ohromení a udivení.
Čoskoro sa o tkáčoch dopočul cisár a pozval ich na svoj hrad.
„Keby som bol oblečený do tohto zvláštneho obleku, poznal by som, ktorí ľudia v mojej ríši sa nehodia na svoje miesta, a mohol by som rozoznať múdrych od hlúpych. Musím si pre seba ihneď nechať utkať túto látku,” povedal cisár.
Tkáči si vyžiadali zlato a najjemnejší hodváb a najvzácnejšiu zlatú látku. Cisár im dal všetko, čo žiadali, a povedal im, aby šaty začali šiť okamžite.
Cisár si chcel nový oblek obliecť na každoročnú veľkolepú prehliadku, pri ktorej sa všetci v meste zhromaždili, aby sa pozreli, ako cisár prechádza okolo.
Podvodníci predstierali, že usilovne pracujú, a kúpili niekoľko sviečok, ktoré horeli celú noc, aby si všetci mysleli, že neúnavne pracujú na cisárovom novom obleku.
Ľudia im na ich trik skočili a tkáčov pochválili. Podvodníci celý deň nerobili nič iné, len sa cisárovej hlúposti smiali.
Čoskoro chcel cisár svoj nový oblek vidieť, ale tkáči mu povedali, že ešte nie je pripravený na prezeranie. Cisárovi došla trpezlivosť a rozhodol sa poslať svojho starého ministra, aby tkáčov sledoval.
Starý minister s prekvapením zistil, že tkáči vôbec žiadne šaty netkajú! Tkáči mu ukazovali na prázdne tkáčske stavy a hovorili mu, aké farby a vzory budú na šatách, ale on nič nevidel.
Starý minister sa obával, že sa nehodí na svoje miesto, a nechcel, aby sa o tom cisár dozvedel. Vrátil sa k cisárovi a povedal mu, že jeho nový oblek je veľmi krásny a farebný.
Cisár bol potešený a menoval podvodníkov novými cisárskymi dvorskými tkáčmi. Podvodníci sa cisárovej hlúposti vysmiali, pretože nevedel, že ho podviedli.
Nastal deň prehliadky a tkáči priniesli cisárovi neviditeľný oblek. Cisár mal strach, pretože vôbec nič nevidel.
Tkáči mu obliekli neviditeľný plášť a nohavice. Cisár nechcel, aby sa dozvedeli, že sa nehodí na svoje miesto. Bál sa, čo by tomu povedali ľudia.
Predstieral teda, že nosí tento neviditeľný oblek, a povedal tkáčom, že nový oblek je veľmi krásny a farebný, v skutočnosti však žiadny kabát ani nohavice nemal.
Cisárovi komorníci, ktorí mali niesť vlečku, natiahli ruky k zemi a predstierali, že vlečku zdvíhajú a niečo držia v rukách. Nechceli, aby ľudia vedeli, že nič nevidia.
Cisár kráčal v sprievode pod krásnym baldachýnom a všetci sa mu začali smiať. „Cisár na sebe nemá vôbec nič,” kričali ľudia.
Cisár ľutoval, že sa nechal napáliť, a ľudia mali pravdu, ale nemohol nič robiť. Pokračoval v pochode a komorníci ďalej kráčali a niesli vlečku, ktorá neexistovala.
