Jedného dňa sa hladná líška potulovala krajinou a zúfalo hľadala niečo na jedenie. Mala prázdny žalúdok a v brúšku už jej pekne škrčalo. „Ach, keby sa tak niekde dal zohnať kúsok syra,“ povzdychla si a ďalej sa lajdala lesom.
Zrazu jej nad hlavou zakrúžila vrana. V zobáku držala poriadny kus syra, ktorý si práve odniesla z okennej rímsy jedného domčeka. Posadila sa na tlstú vetvu stromu a začala si na svojej lahôdke pochutnávať. Syr krásne voňal a líške sa okamžite začali zbiehať sliny.
Zízala na vranu na vetve a bolo jej jasné, že musí prísť na spôsob, ako sa k tomu lahodnému sústu dostať. Ale ako? Na strom vyšplhať nemohla. Bola však chytrá a vedela, že na každého platí niečo iné. Na vránu skúsi použiť pochlebovanie.
A tak sa líška posadila pod strom, zdvihla hlavu a začala vráne lichoťiť:
„Ach, vrana, ty si skutočne tá najkrajšia medzi všetkými vtákmi! Tvoje čierne perie sa tak nádherne leskne, pripomína hodváb. A ten hrdý postoj – akoby si bola kráľovnou oblohy! Jediné, čo ma mrzí, je, že vraj nemáš veľmi pekný hlas…
Vrane sa tieto slová páčili. Pýchou jej narástli krídla, ale posledná poznámka ju nadurdila. „Ako to myslíš, že nemám krásny hlas?” ozvala sa urazená. „Hneď ti ukážem, ako nádherne viem spievať!” A ani si neuvedomila pascu, otvorila zobák dokorán, aby sa pochválila svojím krákaním.
V tom okamihu syr vypadol a spadol priamo líške k nohám. Tá sa po ňom hneď vrhla, chytila ho a utekala s ním do svojej nory.
Vrana zostala sedieť na konári s prázdnym zobákom a v duchu si hovorila: „Tak toto si zaslúžim. Nabudúce sa nenechám tak ľahko oklamať lichotkami.”
