Vysoko na oblohe, nás každé ráno víta naša najjasnejšia hviezda, ktorá je k nám, ľudom na Zemi najbližšie. Táto hviezda nás nie lenže ráno zobúdza a posiela k nám svoje šteklivé lúče, ale v teplé ročné obdobia ako sú kvitnúca jar a teplé leto nás i príjemne zohrieva, či zas potrápi svojimi horúcimi slnečnými lúčmi.
Táto hviezdička sa volá slnko. A na slniečku žije aj jedna malá princezná, ktorá sa volá Eleodóra, čo v preklade znamená „dar slnka“.
Dievčina ma dlhé zlaté vlasy a biele šaty posiate hviezdami. Táto princezná žije na slnku už dlhé roky. Okrem toho, že si na slniečku spieva a tancuje, má i dôležitú úlohu. O slniečko i o jej lúče sa poctivo stará. Práve ona dbá na to, kedy k nám pošle teplé lúče, kedy horúce a kedy zas tie, ktoré nás až tak veru nezohrejú.
V jedného dňa, Eleodóra veselo pospevovala lúčom slniečka a rozmýšľala na ktorú stranu Zeme pošle dnes svoje horúce lúče a na ktoré len teplé.
Hľadela do ďalekohľadu a nahlas rozmýšľala: „Slniečko takže týmto ideme poslať lúče,“ povedala slnku a pokračovala, „takže títo majú zimu, tým pošlem zopár lúčov slnka, nebudú však moc teplé, aby sa im sniežik neroztopil. A títo majú zase leto, tým veru pošlem moje najteplejšie lúče aby sa im príjemne čľapkalo vo vode!“ spievalo slniečku, ktoré sa na ňu usmievalo a posielala lúče na zem. Lúče zo slniečka prechádzali ku nám ako akési trblietavé iskričky.
Keď tu si cez svoj ďalekohľad všimla kohosi. Niekto práve kričal, že chce zimu a nie leto. A veru nepekne nadával.
„Ja nechcem leto, je moc teplo, chcem radšej zimu, hlúpe slnko!“ povedal Marek nahnevane ako sa hral na preliezkach. Vadilo mu, že na neho pečie slnko a ešte si poriadne hundral popod nos! Eleodóru to však trápilo, myslela si, že sú jej ľudia za jej lúče vďačný. Trápilo ju to. A preto poslala na celú krajinu, v ktorej chlapček býva lúče, ktoré veru teplé neboli. V meste zostala zima, dokonca i obláčiky zošaleli a začalo snežiť. Celá krajina sa čudovala a neverila tomu čo sa deje, veď oni majú v júli zimu! A keďže bolo chladno a leto odišlo, aj letné prázdniny sa zrušili! Detičky už nemuseli mať letné prázdniny, keďže leto nebolo! Bodaj by Marek svoje prianie nikdy nevyslovil. Do školy veru ísť nechcel.
„Prosím slniečko odpusť mi!“ kričal Marek do neba keď v noci zaspával. Veru prázdniny si predsa nechce pokaziť. „Prosím teplo vráť sa.“ Povedal smutne chlapček a padol do ríše snov. Poslúchla ho Eleodóra? To sa hneď dozvieme.
Keď sa ráno prebudil, priutekal k oknu a neveril tomu čo vidí. Vonku si veselo štebotali vtáčiky a slniečko svietilo jedna radosť! Teplo bolo späť! Eleodóra chlapčekovi odpustila a keďže sa pekne ospravedlnil, opäť poslala do jeho krajinky teplé lúče.
Chlapček si uvedomil, že musí byť vďačný za každé ročné obdobia a že nemôže vyslovovať nahlas priania, ktoré nechce aby sa stali. Nevedel, však či to bol len sen alebo skutočnosť, alebo bol rád že sa leto spolu so slniečkom i prázdniny vrátili späť.
