Leto pomaly vystriedalo pani jar a detičkám práve začali letné prázdniny. Ulice boli plné slnečných lúčov, detského smiechu a radosti z konca školského roka. Na uliciach boli otvorené i malé stánky, ktoré deti najviac milovali. Viete čo v nich predávali? No predsa zmrzlinu! V jednom malom mestečku, bol tiež malý stánok so zmrzlinou, ktorý vlastnila teta Klára. Stánok sa volal „Raz Zmrzliny“.
Všetci jej zmrzlinu milovali. Deti, dospelý, všetci. Jej zmrzlina bola tá najlepšia v celom šírom okolí a ľudia z iných miest chodili práve k nej ochutnať tie čarovné kopčeky všelijakých chutí. Ale bola tu jedna príchuť, ktorá bola extra špeciálna, a tou bola jahodová zmrzlina. Tá bola priamo zo záhradky tety Kláry.
Keď sa tete Kláre jahodová zmrzlina minula, vstala skoro ráno, aby nazbierala čerstvé jahody zo svojej velikánskej záhrady. Keď ich mala príliš veľa, poctivo ich zamrazila aby mala i na neskôr. Jahody boli červené, šťavnaté a sladké ako medík. Teta Klára ich jemne umyla, nasekala na malé kúsočky a rozmixovala na krémovú drť. Keď zmrzlinu poctivo z jahôd pripravila, zobrala ju do svojho stánku, ktorý bol hneď pred jej domom. Keď teta Klára dokončila i prípravu ostatných zmrzlín, otvorila svoj stánok. Hneď v tom prišiel aj prvý zákazník dňa. Bolo to dievčatko Sandra.
„Dobré ráno, teta Klára.“ povedala Sandra veselo so širokým úsmevom. „Môžem si dať jeden kopček jahodovej zmrzliny, prosím?“
„Samozrejme, Sandra.“ odpovedala teta Klára so žmurknutím. Mestečko bolo malé a všetci sa v ňom poznali. Teta zmrzlinárka nabrala veľký kopček jahodovej zmrzliny a podala ju blonďavému dievčatku v chrumkavom kornútiku.
Sandra ju oblízala a v očiach sa jej zaiskrilo. „Toto je najlepšia jahodová zmrzlina všetkých čias!“ zvolala veselo a hľadala vo vrecku drobné za zmrzlinu. Keď v tom si uvedomila, že tam žiadne nemá. „Ó nie!“ zvolala smutne dievčina. „Nemám tu žiadne korunky a rodičia sú v práci, mrzí ma to,“ povedalo smutne dievčatko a podávalo zmrzlinu späť tete Kláre. Tá sa na dievčatko milo usmiala. „Keď mi pomôžeš a utrieš tam tie stoly pred mojím stánkom, nemusíš mi za zmrzlinu platiť.“ usmiala sa na dievčatko teta Klára.
Teta Klára bola veľmi múdra žena, zmrzlinu by dala malej Sandre aj zadarmo, no vedela, že ju musí naučiť, že v živote zadarmo veru nič nie je. A aspoň sa dievčatko niečo priučí a aj jej trošku pomôže.
Sandre sa rozžiarili očká. „Jasná vec.“ zvolalo odhodlane dievčatko, položilo si zmrzlinku na držiak a vydalo sa utrieť stoly pred zmrzlinárňou s handričkou, ktorú jej teta podala. Veru a tej to ale išlo! Keď dievčatko skončilo usmialo sa na tetu Kláru, ktorá jej podávala jej zmrzlinu. Počkať veď jej tam pribudol ďalší kopček!
„To máš za svoju šikovnosť.“ usmiala sa na ňu teta Klára.
„Jahodová zmrzlina robí všetko sladším,ďakujem“ povedala usmievavo tete Kláre. Keď dievčatko narástlo, tete Kláre so zmrzlinárňou pomáhala každé leto, naučila sa, že v živote nie je nič zadarmo a že zmrzlina skutočne robí jej leto krajším.
