Bolo jedno bohaté kráľovstvo, ktorému kraľoval starý kráľ. Jeho ľud sa však tak dobre nemal. V chudobnej dedinke pod hradbami zámku býval mladý kováč Ján, ktorý neúnavne pracoval po boku svojho starého otca dňom i nocou.
Vzduchom sa ozývalo rinčanie kladív o železo, no bez ohľadu na to, ako tvrdo pracovali, ledva si zarobili na to, aby aspoň mali na kus chleba či krčah vína. Kráľove stráže pravidelne chodili vyberať vysoké dane po dedine a ľuďom nezostalo takmer nič. A tak sa chudoba rozmáhala ako choroba po celej dedine.
Jedného chladného večera, keď si starý kováč šiel ľahnúť, mladý kováč Janko sa chystal zavrieť kováčstvo, no v tom zazvonil zvonček a dvere sa otvorili. Do ich kováčstva zavítal starček, ktorý mal na hlave klobúk, ktorý mu siahal cez tvár, a z neho trčala špinavá šedivá brada. V jednej ruke mal palicu, o ktorú sa podopieral, a v druhej starú sekeru. Oblečenie mal roztrhané a do tváre mu cez špinu a klobúk nebolo takmer vôbec vidno.
„Mladý muž, pomohli by ste mi, prosím, opraviť túto sekeru? Potrebujem ju na sekanie dreva,“ odvetil zachrípnutým hlasom starček. Janko si utrel svoje špinavé ruky do starej košele a vzal si do ruky starú sekeru.
„Samozrejme, pane, opravím. Máme veľa práce, tak prosím príďte o štyri dni o takomto čase,“ odvetil Janko a podaroval starčekovi milý úsmev.
Keď mladý kováč položil sekeru na pracovný stôl, dvere obchodu sa zrazu rozleteli tak prudko, že dokonca i malý zvonček nad nimi spadol a rozkotúľal sa po zemi. Kráľove stráže vtrhli dnu a na tvári mali nemilý výraz.
„Dane! Ide sa platiť!“ vyštekol kapitán a odstrčil starca nabok. „Kráľ požaduje svoj podiel!“ odvetili stráže a načiahli ruku čakajúc mince.
„Viac nemáme,“ odvetil Janko podávajúc im mince, ktoré mal v pokladničke. Vojaci sa však pozreli dnu a videli, že tam ležali ešte tri mince. Zobrali si aj ďalšie, zobrali dve a len jednu im tam nechali.
„To by mohlo stačiť,“ zasmial sa kapitán a so strážou sa podeli tak rýchlo preč, ako aj prišli. Starček mlčky sledoval, čo sa deje.
„Len jednu mincu nám tu nechali. Ach, čo len poviem otcovi,“ odvetil nešťastne Janko, keď stráže odišli.
„Aj nám berú,“ potľapkal ho po ramene starček a pobral sa domov.
Dni plynuli. Janko neúnavne pracoval spolu s otcom. Či už na kutí mečov alebo kopýt pre kone. Janko však tajne po nociach, keď si našiel čas, pracoval aj na oprave sekery, odhodlaný starčekovi pomôcť.
Keď nastal štvrtý deň a slnko už zapadalo za horu, zvonček nad dverami sa rozzvonil. Starček sa vrátil po sekeru, siahol do vreciek, no tie boli nielen deravé, ale i prázdne. Sklonil hlavu a rukami si utieral stekajúce slzy, ktoré padali až k jeho brade.
„Nemám peniaze, pane,“ odvetil smutne. „Vojaci mi zobrali všetko. Ako len uživím svoju rodinu bez sekery,“ dodal nešťastne.
Janko sa naňho pozrel a potom na sekeru vo svojich rukách. Usmial sa a vložil ju starcovi do rúk.
„Je to zadarmo, nemusíte sa báť, uživíte svoju rodinu. Nech vám slúži,“ povedal potichu a podal mu jeho opravenú sekeru. Bola ako nová.
„Zostane to naše tajomstvo,“ žmurkol na neho chlapec. Starec so slzami v očiach chlapcovi poďakoval.
Prešli dva dni a stalo sa niečo nevídané. Do kováčstva zavítal opäť starček. Kováč Janko ho vrúcne privítal.
Potom, na Jankov šok, sa starček vystrel, odložil palicu, zložil klobúk a stiahol si dlhú bradu. Chytil do ruky handru a zotrel si z tváre špinu.
Pred kováčom zrazu nestál prehnutý starček o paličke, ale stál tam mladý princ Ronald, kráľov syn.
„Preukázal si láskavosť, aj keď si nemal peniaze. Pomohol si mi, keď som to potreboval,“ povedal princ a jeho hlas bol plný obdivu a vďačnosti.
„Bol som v prestrojení za starčeka a navštevoval som obchodíky v našom kráľovstve, pretože som videl, že sa ľud trápi a zistil som, čom aj prečo. Videl som, ako kruto naši vojaci zdaňujú našich ľudí. Nevedeli sme s otcom, že toľko mincí berú a sú takí krutí. Toto nemôže pokračovať,“ povedal princ.
Janko len s údivom prikyvoval. Potom sa mladý princ vybral na námestie, kde zvolal s Jankovou pomocou celú dedinu aj stráže, dokonca prišiel i samotný kráľ. Celé kráľovstvo stálo na námestí čakajúc na princove slová.
Pred celou dedinou prepustil princ Ronald vojakov. Nahrabané mince z daní im stráže vrátili, nemali na výber, inak by im hrozil žalár. Potom kráľ a princ vrátili ľudom ich peniaze a vojakom dali novú prácu. Kruté stráže budú čistiť ulice a zbierať drevo pre chudobných. Budú to robiť len za jedlo, za žiadne mince.
Ľud jasal a vďačne tlieskal na počesť kráľa a Ronalda. Jankovo srdce sa rozbúšilo hrdosťou. Jeho jednoduchý akt láskavosti zmenil osud kráľovstva.
Od toho dňa v kráľovstve nevládla len spravodlivosť, ale kováč Janko okrem práce v kováčstve dostal i novú prácu. S princom Ronaldom dostali dôležitú úlohu – vybrať najschopnejších mladých mužov z celého kráľovstva a spraviť z nich čestné stráže. A práve mladý Janko sa stal ich kapitánom. A tak sa v kráľovstve žilo ešte lepšie než kedykoľvek pred tým.
