Začala jar a príroda sa prebúdzala zo svojho dlhého spánku. Medzi zvieratkami bola aj malá včielka, ktorá sa z jari tešila najviac. Bola to malá včielka menom Lia. Milovala kvety viac ako čokoľvek iné a práve na jar rozvoniavali po všetkých lúkach. Svoje dni trávila bzučaním z jedného kvetu na druhý a zbieraním nektáru do svojho malého kýblika. Najviac však ľúbila si len tak sedieť na lupeni a obdivovať ich krásu a vôňu.
Bol krásny slnečný deň a ako si tak Lia lietala po lúke, zrazu zbadala ten najväčší kvet, aký kedy videla. Mal krásne biele lupene, ktoré sa na slnku ligotali. Lia nazbierala nektárik do kýblika a sadla si na lupeň nasávajúc tú krásnu vôňu. Vietor jemne zafúkal a lupene sa jemne zavlnili.
Keď sa však malá včielka chystala odletieť, nemohla sa ani pohnúť. Jej drobné nôžky uviazli v lepkavom peli kvetu. Toto sa jej nikdy nestalo, vždy vedela svižne odletieť preč.
Zúfalo mávala krídlami, no čím viac sa namáhala, tým viac bola celá lepkavá.
„Pomóc, pomôžte mi niekto prosím!“ plakala malá Lia zúfalo. Nik ju však nepočul. Ostatné včielky boli príliš zaneprázdnené prácou, aby ju počuli, a iný hmyz ju moc v láske nemal.
Zrazu začula jemné šušťanie. Nad ňou sa zrazu zjavil akýsi tmavý tieň. Stál tam obrovský pavúk s dlhými tenkými nohami a zvedavými očami. Včielke sa rozbúchalo srdiečko. Toto bol jej koniec! Hmyz ju nemá rád, a tento pavúk určite prišiel, aby ju zjedol! Pomyslela si malá včielka v duchu a slzičky sa jej tisli do očí.
Stalo sa však niečo, s čím Lia nerátala. Namiesto toho, aby ju pavúk chytil do siete, len jemne natiahol jednu zo svojich nôh a vytiahol ju von. Lia vypadla z kvetu, utrela si zo seba lepkavý nektár, vzala kýblik a vyletela do vzduchu. Zo vzduchu hľadela na svojho záchrancu – pavúka, ktorý stále sedel na bielom kvete.
„Ty si ma zachránil,“ povedala neveriacky včielka. Pavúk sa zachichotal.
„Nie všetky pavúky ťa spapajú. Niekedy chceme len pomôcť,“ odvetil s úsmevom.
Lia prekvapene zažmurkala a zasmiala sa. Vždy sa bála pavúkov, ale tento jej pomohol práve vtedy, keď nikto iný nebol na blízku.
„Ďakujem ti,“ povedala s úsmevom.
Keď sa Lia vrátila domov do úľa, rozpovedala všetkým sestričkám včelám o hrdinskom čine pavúčika. Zistila, že nie všetky pavúky sú zlé a že pomôcť dokážu niekedy i tí, od ktorých to vôbec nečakáme.
