V malej veselej škôlke plnej nielen detského smiechu, ale i hračiek sa Nikolka a Mirko zaoberali stavaním obrovského hradu z lega. Opatrne ukladali veľké farebné kocky na seba a postavili vysoké veže.
Práve keď umiestnili posledný kus na vrch svojho hradu, prešiel okolo nich nový chlapček menom Nikolas. Bez slova kopol do ich hradu z lega. Celá stavebnica sa rozletela po triede a kocky sa rozkotúľali po koberci. Celá trieda len neveriacky pozerala na to, čo sa práve stalo.
Nikolka smutne hľadela na svoj zničený hrad a Mirko sa nahnevane postavil.
„Čo to robíš?“ povedal nahnevane.
Nový člen škôlky, Nikolas, sa však len zasmial a odišiel si sadnúť preč, kde sa z kúskov svojho lega snažil niečo postaviť. Ostatní spolužiaci sa na neho tiež škaredo pozreli a hrali sa ďalej so svojimi hračkami.
Nikolka sa zamračila. „Prečo to spravil?“ spýtala sa Mirka pri zbieraní kociek, no ten len pokrútil hlavou.
Pani učiteľka si k nim sadla na koberček a odvetila:
„Chlapček Nikolas je tu nový,“ pustila sa do vysvetľovania, „a niekedy, keď detičky nevedia, ako si nájsť priateľov, snažia sa získať ich pozornosť, i keď nie zrovna tým pekným spôsobom. Možno je len smutný, že on stavia lego sám a že nemá kamarátov.“
Potom sa vybrala k Nikolasovi, aby mu vysvetlila, že takéto veci sa predsa nerobia, nemôže ničiť hračky a robiť zle spolužiakom.
Nikolka a Mirko sa však pri zbieraní kociek zamysleli nad tým, čo im pani učiteľka povedala. Možno nebol zlý, možno bol len sám a chcel sa s nimi skamošiť.
Keď stavali svoj hrad, Nikolka sa pozrela cez triedu a uvidela, ako k nim Nikolas nesmelo kráča a ruky si schováva do modrých teplákov. Pani učiteľka ho zozadu s úsmevom podporovala a ukazovala palce hore.
„Prepáčte, že som vám zničil hrad,“ odvetil smutne Nikolas hľadiac na svoje papučky.
„Ahoj, Nikolas,“ povedala Nikolka a Mirko s úsmevom. „To nevadí. Chceš nám pomôcť dostavať náš hrad?“ spýtala sa Nikolka zvedavo.
„Naozaj môžem?“ spýtal sa nesmelo nový chlapček.
Mirko sa zasmial. „Áno, ale už žiadne kopanie do lega, dobre?“ odvetil.
Nikolas sa uškrnul a pridal sa k nim. Spoločnými silami postavili z lega ešte väčší hrad, ako bol ten predtým. Nikolas sa konečne cítil lepšie a nie tak osamelo. Pani učiteľka bola na detičky hrdá.
A tak sa Nikolas naučil, že ničiť veci a robiť spolužiakom zle nie je najlepší spôsob, ako si nájsť nových kamarátov. Nikolka a Mirko tiež vedeli, že je chlapček nový, a práve preto ho prijali medzi seba aj po tom, čo spravil.
A tak sa detičky nielen skamarátili, ale naučili sa aj odpúšťať a správne sa správať.
