V hustom lese žili dvaja súrodenci medvedíci. Volali sa Maťko a Kubko. Medvedíkovia boli veľmi zvedaví a hraví a často svoju maminku neposlúchali. Radi sa po lese hrali na naháňačku či na schovávačku. Jednu vec však mali zakázanú. Nesmeli chodiť k rieke tečúcej cez les, pretože nielen tečúca voda bola pre nich nebezpečná, ale aj neďaleký brloh starého uja vlka.
Dnešné ráno začalo ako každé iné. Maťko a Kubko vstali zo svojich mäkučkých postieľok posiatych machom a vychutnali si raňajky spolu s maminkou, ktorá pre nich skoro ráno ulovila rybičky.
„Kedy budeme môcť aj my loviť rybičky?“ spýtal sa Maťko zvedavo maminky. Tá sa len milo usmiala a odpovedala: „Keď trošku vyrastiete, aby vás prúd vody neodplavil preč alebo ste sa neutopili,“ vysvetlila im múdro.
„Ale my už sme veľkí!“ zašomral Maťko netrpezlivo. Kubko len prikývol. Ten bol vždy trošku viac opatrnejší než jeho neposedný braček Maťko.
Maminka im vysvetlila, že musia ešte chvíľočku počkať, a potom ich naučí chytať ryby. Slniečko už pomaly vykuklo spoza stromov a chlapcov vyhnalo z brlohu von. Maminka sa vybrala do lesa nazbierať zásoby a Maťko s Kubkom sa hrali na schovávačku pomedzi stromami.
Maťkovi to však nedalo, on už predsa nie je malý medvedík. A tak dostal nápad. Dokáže maminke, že už aj on zvládne uloviť v rieke rybu.
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Maminka nám zakázala chodiť ku rieke,“ odhováral ho bojazlivo Kubko. No neposlušný medvedík Maťko sa nedal a odhodlane kráčal ku ligotajúcej sa rieke.
„Ja to zvládnem!“ odvetil Maťko a pomaly si ponoril jednu labu do rieky. Veď to nebolo také zlé, ba ani studené. Medvedík sledoval, ako sa na dne rieky mihajú všakovaké rybičky, no vždy keď sa pokúsil jednu uchmatnúť, vykĺzla mu.
Keď v tom Maťko stúpil na kameň, šmykol sa a padol do vody. Vtom ho prúd rieky začal unášať preč. Vystrašený medvedík kričal o pomoc, ako len vedel, no malý Kubko, sledujúc ho z brehu, nevedel, ako mu má pomôcť. Malý Kubko plakal na brehu rieky, pretože nevedel pomôcť svojmu bračekovi, ktorého unášala rieka kamsi preč.
„Čo je to tu za hluk?“ ozvalo sa zrazu za Kubkom. Za malým Kubkom zrazu stál starý ujo vlk, ktorého hluk vyhnal z brlohu.
„Môjho bračeka unáša rieka a ja mu neviem pomôcť!“ plakal malý Kubko, dokonca zabudol aj na strach, že pred ním stojí veľký vlk, lebo sa bál o svojho bračeka.
Ujo vlk sa pozrel na rieku a videl, ako sa v nej topí malý medvedík Maťko.
„Počkaj tu a ani sa nepohni,“ povedal starý vlk malému Kubkovi a rozbehol sa ku svojmu brlohu. Z neho vytiahol veľký konár a utekal čo najbližšie k rieke, držiac koniec konára v papuli.
„Chyť sa ho, chyť sa konca konára!“ zakričal vlk topiacemu sa medvedíkovi. Maťko sa snažil, no rieka išla príliš rýchlo a drievka sa chytiť nevedel. No vlk sa nevzdával a aj s konárom utekal popri rieke, aby sa ho medvedík chytil. Nakoniec to Maťko zvládol. Chytil konárik a vlk sa zaprel a ťahal a ťahal, až pritiahol malého vystrašeného medvedíka späť na breh.
„Čo ti to napadlo liezť do rieky?“ povedal mu nahnevane ujo vlk. Maťko len poďakoval za záchranu a vystrašene objímal svojho bračeka Kubka, ktorý na neho čakal na brehu.
„Chcel som chytiť rybičku tak ako moja maminka,“ vysvetlil potom s drkotajúcimi sa zúbkami.
Zrazu spoza rohu vyšla mama medvedica. Pred ňou zrazu pri rieke sedel Kubko objímajúci vystrašeného premočeného Maťka a vedľa nich stál vlk.
„Čo sa to tu deje?“ spýtala sa s údivom maminka.
„Maťko sa snažil uloviť rybu ako ty, maminka. Nebyť uja vlka, voda by ho odniesla ďaleko preč,“ vysvetlil maminke Kubko.
Maminka poďakovala ujovi vlkovi a vyobjímala svojich synov, aj keď sa na nich veľmi hnevala. Neposlúchli ju a nedodržali svoje slovo nechodiť ku rieke.
Maminka aj malí medvedíci sa opäť poďakovali ujovi vlkovi za záchranu, veru nebol taký hrozivý, ako si mysleli, a vybrali sa domov.
Kubko a Maťko si uvedomili, aké je dôležité poslúchať maminkine slová. Zistili, že na lovenie rýb majú ešte trošku čas a radšej sa budú venovať hraniu sa v lese. Veď jedného dňa ich maminka určite naučí, ako chytať ryby bez toho, aby sa im niečo stalo.
A práve preto, milé detičky, je veľmi dôležité svoju maminku počúvať.
