Vysoko nad zelenými údoliami a modrastou oblohou si poletoval majestátny orol menom Bruno. Lietal si po šírom nebi, hľadajúc si čosi pod zub. Veru bol už hladný a práve bol čas večere!
Ako tak lietal ponad zelené lúky posiate ligotajúcou sa trávičkou a farebnými kvetmi, jeho dravé orlie oči zachytili akýsi šum. Zletel nižšie a uvidel, ako tri malé myšky utekajú pred plaziacim sa hadom.
Had to bol veru veľký a jeho zeleno-čierne šupiny sa blýskali v slnečnom svetle. Malá rodina myšiek sa pred ním snažila uniknúť pomedzi trávičku, no had sa plazil stále rýchlejšie a rýchlejšie.
„Hmmm, tri myšky a had? Aká perfektná večera!“ pomyslel si Bruno, sledujúc ich naháňačku.
Ako tak poletoval nízko nad lúkou a hľadel na rodinku myšiek, čosi sa v jeho srdci pohlo. Videl, ako sa myšia maminka statočne snaží ochrániť svoje dve malé myšičky, ako sa snažia uniknúť hladnému hadovi.
„Oni sú rodina, aj ja som kedysi mal rodinu,“ pomyslel si orol a do očí sa mu nahrnuli slzy, toto už dávno necítil.
Uvedomil si, ako rodina statočne bojuje o prežitie. Videl, ako sa malá myška šmykla a jej maminka jej hneď utekala späť na pomoc aby ju nezachytil zlovestný had.
Bruno akosi zabudol na hlad a rozhodol sa spraviť niečo, čoho by ho nikdy nenapadlo — pomôcť im.
S mocným mávnutím krídel sa orol vzniesol až k hadovi, nie preto, aby ho zjedol, ale aby ho dostatočne vyplašil.
Hladný had hlasno zasyčal, zľakol sa dravého vtáka Bruna, a potom rýchlo zmizol v neďalekých kríkoch.
Orol pristál a postavil sa pred malú myšaciu rodinku. Tie ostali stáť ako zamrznuté ľadové sochy a maminka sa pred detičky postavila, aby ich ochránila pred orlom. Ich biele kožúšky sa triasli od strachu.
„Nebojte sa, nezjem vás. Ste rodinka, ktorá si pomáha a to si ja cením. Preto vás ušetrím. Pripomínate mi, akú rodinu som kedysi mal ja,“ povedal Bruno.
Malé myšky prekvapene zažmurkali na veľkého orla, sledujúc jeho zlaté oči, kde sa mu zaiskrili drobné slzičky.
„Ďakujem za záchranu mňa a mojej rodiny,“ odvetila mama myška, no stále mala v hlase strach.
Vždy hrdý a hladný orol im tento raz daroval milý pohľad a úsmev a potom odvetil:
„Pomáhajte si, nech sa deje čokoľvek, ste rodina,“ povedal Bruno a vyletel späť do neba.
„Budeme a ďakujeme!“ zakričali malé myšičky jednohlasne.
Od toho dňa sa čosi v Brunovom srdiečku zmenilo. Vždy, keď videl nejakú rodinku, ktorá potrebovala pomoc, i keď to mohla byť jeho večera, rozhodol sa jej pomôcť.
A malé myšičky vždy s nádejou hľadeli na oblohu, či neuvidia svojho záchrancu orla, od ktorého by to veru nik nečakal.
No verte či nie, milé detičky, niekedy i tie najdravšie vtáky môžu v sebe skrývať nielen dravosť a hlad, ale i trošku láskavosti a pochopenia.
