Kedysi dávno bola jedna vysoká hora, a za tou horou bolo malé mestečko. Tomu mestečku vládol spravodlivý vládca, ktorý chcel, aby jeho ľud bol spokojný a šťastný. A to sa mu aj darilo. Ľudia si nažívali šťastne, vždy mali všetkého, čo potrebovali. Jediné, čo ich však začalo trápiť, to bolo počasie.
Trvalo to už mesiace, čo si ľudia nevedeli rady a boli zúfalí, lebo počasie sa šialene menilo. Niekedy týždne boli horúčavy a nespadla ani kvapka dažďa. Inokedy zase začalo odrazu mrznúť a snežiť, hoci bola skorá jeseň.
Ľudia tak prichádzali o svoje plodiny a krajine hrozilo, že čoskoro bude trpieť hladom. Tiež tú zmenu prestali zvládať i zvieratá a veľa ich pomrelo. A tak si syn vládcu povedal, že sa už na to nebude dívať a ide hľadať riešenie. Možno o tom čosi budú vedieť vo vedľajších krajoch. Nasadol na svojho koňa a vybral sa kamsi do sveta. Išiel si tak cez vysokú horu, keď tu stretol jednu babičku, ktorá zbierala drevo.
„Dobrý deň prajem,“ pozdravil ju Paľko. „Dobrý deň aj vám, mladý muž. Kam ste sa vybrali?“ opýtala sa babička zo zvedavosti. „Dole v meste ľudia smútia a pomaly začínajú hladovať. To počasie je neznesiteľné a ničí všetkú úrodu i statok. Tak som sa vybral nájsť riešenie, aby som pomohol našej krajine,“ vysvetlil Paľko svoje trápenie. Nečakal však, že babka mu poradí. Veru, ona už o takom počula, a tak mu povedala: „Pôjdeš cez les, ktorý je za horou. Dostaneš sa až na lúku, a tam stojí vysoká veža. A tam vraj žije víla, ktorá ovláda počasie.“
Paľko sa zaradoval, poďakoval a pokračoval vo svojej ceste. Trvalo mu to niekoľko dní, no dostal sa až na miesto, o ktorom mu babka hovorila. Keď zbadal vežu, tak koňa priviazal o strom pod vežou a hneď vybehol schody do veže. Bola však celkom schátraná a Paľko nevedel, čo by s tým mohol spraviť. Našťastie sa pred ním zjavil škriatok. „Ejha, dlho sa tu nikto neukázal. Čo si ty zač?“ opýtal sa škriatok a Paľko sa poškrabal po hlave. „Ja som Paľo a chcem napraviť počasie, lebo sa to stáva katastrofou. A ty si čo zač?“ povedal a čakal, čo mu riekne ten malý škriatok.
„Ja som Mráčik a žijem tu s vílou Jasničkou, ktorá sa stará o počasie. Avšak jednu noc prišiel nejaký temný muž a zničil našu vežičku a víla utiekla. Môžeš však pomôcť napraviť to,“ vysvetlil škriatok a Paľkovi mu ho prišlo veľmi ľúto. „A ako by som vedel pomôcť?“ opýtal sa Paľko a škriatok sa zaradoval, že Paľko možno zachráni vežu a počasie. „Potrebujem, aby si doniesol štyri veci – snežienku, kúsok obilia, sušený list z javora a cencúľ. Tým odkliateme každú komnatu ročného obdobia a počasie sa vráti do normálu,“ riekol škriatok a Paľko nečakal ani o minútu dlhšie.
Vrátil sa do svojho mestečka a požiadal svoj ľud o pomoc. Každému, kto by vedel pomôcť, sľúbil aj odmenu. No mal pocit, že ľud chcel pomôcť už len preto, aby sa im počasie vrátilo. Veľmi sa začudoval, no do ich zámku hneď na druhý deň doniesli ľudia z mestečka všetky veci, ktoré potreboval. Hneď nasadol na svojho koňa, aby sa čo najskôr dostal cez horu a les späť do veže počasia.
Keď tam konečne dorazil, tak škriatok ho už netrpezlivo vyčkával. „Ty si bol ale rýchly. Ako si to dokázal?“ opýtal sa Mráčik. „Ani nie ja, to môj ľud. Oni mi pomohli, aby sa nám vrátilo pekné počasie ako kedysi,“ riekol Paľko a škriatok ho zaviedol do prvej miestnosti. „Polož na ten strieborný podnos snežienku, ktorú si priniesol,“ nakázal Mráčik Paľkovi a ten aj tak urobil. Zrazu sa popraskané steny miestnosti zocelili a z podlahy vyrástli všetky jarné kvety. V druhej miestnosti Paľko zložil obilie. V tejto miestnosti obrástli múry listami a kvetmi.
Dostali sa do tretej, kde položil Paľko na podnos list. A ako ho položil, tak zo stropu narástlo lístie rôznych farieb. Posledná miestnosť, kde zložil cencúľ, tam sa podlaha zakryla tenkou vrstvou bielej periny a zo stropu viseli malé cencúliky. A keď už boli miestnosti odkliate, tak sa vo dverách veže zjavil aj naša víla Jasnička.
„Ďakujem, mladý muž. Zachránil si svet aj moju vežu. Ako vďaku sa postarám, aby tvoj ľud mal tú najbohatšiu úrodu a čokoľvek budeš potrebovať, vždy ti budem na pomoci. Dávam ti aj tento čarovný kamienok. Kedykoľvek potrebuješ pomoc, stačí zavolať moje meno a ja sa objavím,“ vyjadrila vďaku víla a Paľko sa vybral späť do svojho mestečka. Tam ho vítal príjemný dážď, po ktorom bola na oblohe tá najkrajšia, farebná dúha. Paľko a jeho ľud si od toho dňa nažívali opäť šťastne, a ako riekla víla, vždy mali všetkého.
