Bol raz jeden hlboký les, a v tom lese žili zvieratká ako veľká rodina. Nič ich netrápilo, a ak hej, chodili po rady k Múdrej sove. Sova priletela každý večer na konár najvyššieho dubu v lese a zvieratkám radila. Aj dnes večer priletela a čakala, kto príde k nej po radu. Už po pár minútach sa zjavil medveď.
„Dobrý večer, Múdra sova. Poraď mi, prosím. Našiel som úľ s najsladším medom, no je tak vysoko, že sa bojím, že konáre prasknú a ja si ublížim,“ posťažoval sa medveď a sova mala ihneď odpoveď.
„Ako vieš, že je najlepší, keď si ho nikdy nejedol? Ak však veľmi po mede túžiš, popros zvieratká, nech ti pomôžu postaviť rebrík. Tak sa na strom dostaneš jednoducho,“ riekla múdra sova.
„Ďakujem, Múdra sova,“ povedal medveď a rozbehol sa do lesa.
„Dobrý večer, Múdra sova. Minulú noc prišlo silné vetrisko a zničilo moju slamenú strechu. Ako mám postaviť novú, aby mi ju opäť vietor nestrhol?“ opýtalo sa prasiatko smutne. Sova hneď vedela, čo mu pomôže.
„Popros kamarátov, aby ti pomohli doniesť trocha dreva z lesa. Drevená strecha nepremokne a bude pevnejšia ako slama,“ poradila mu sova a prasiatko sa potešilo.
Tak to prebiehalo až do jedného večera, keď zvieratká čakali, no múdra sova neprišla.
„Kde je Múdra sova? Kto mi pomôže? Líška mi pokradla všetko drevo na strechu,“ posťažovalo sa prasiatko.
„Mne zase pokradla všetku mrkvu, ktorú som nechal pri nore,“ povedal zajac.
„A čo vy? Mne rozbila môj rebrík, ktorý som mal na najchutnejší med,“ zahundral medveď.
A vtedy zvieratkám napadlo:
„Čo ak aj sovu uniesla líška? Čo ak nám ju závidela, že nám pomáha?“
Prasiatko s ostatnými súhlasili a vymysleli plán.
Zajac si znova nanosil mrkvu k nore a vyčkali, kým si líška po ňu príde. Ako predpokladali, ráno prišla, vzala mrkvu za vňať do papule a utekala preč. Zajac nenápadne cupkal za ňou až objavil jej noru.
Zvieratká boli dobrí kamaráti, a tak si pomohli a nachystali siete, ktoré medveď priviazal o strom. Keď líška vyšla, zamotala sa do siete a ostala zavesená na strome.
„Kde je naša sova?“ opýtali sa zvieratká, ktoré už vedeli, že v tom má prsty líška.
„Je v mojej nore. Chcela som, aby radila iba mne. No prosím, pustite ma a zoberte si sovu. Aj tak mi nechcela nič povedať,“ posťažovala sa líška.
Zajac s veveričkami šli vypustiť Múdru sovu z nory a potom s líškou uzatvorili dohodu.
„Pustíme ťa, ty zákerná líška. No najskôr pomôžeš a vrátiš všetko, čo si nám vzala. A keď budeš hotová, odídeš a nikdy do nášho lesa neprídeš,“ povedali.
Zúfala líška súhlasila s hocičím, len aby ju tam zvieratká nenechali.
Medveď líšku prísne strážil, kým nedokončila všetko, čo poničila, a potom naozaj odišla z lesa.
Zvieratká aj s Múdrou sovou žili šťastne a možno sú tam aj dodnes, ak ešte nepomreli.
