Ďaleko v hlbokom mori stojí krásne vodné kráľovstvo. Žije v ňom kráľ, kráľovná a ich dve deti. Princ a princezná. Chlapec sa volá Korálko a stále niekde pláva. Nevydrží chvíľu na mieste. Nemá ešte kráľovské povinnosti, a tak si pláva morom, hrá sa s rybami a objavuje nové zákutia pod hladinou.
Dievča sa volá Perlička. Je to múdre dievča. Miluje knižky a veľmi rada sa dozvedá nové veci. Najčastejšie sa necháva unášať jemným prúdom, pri tom si číta a pozoruje podmorské živočíchy.
Raz sa Korálko hral s rybkami na schovávačku. Našiel si výborné miesto. Za útesom pri skalách. „Tu je to super. Tu ma rybky nenájdu,“ hovoril si pre seba Korálko. Keď už počul, ako sa rybky približujú a šepkajú si medzi sebou, kde by mohol byť ich kamarát, prikrčil sa ešte viac a schoval sa úplne celý. Rybky ho nezahliadli a len preplávali ďalej.
V tej chvíli ale na neho niečo spadlo. Niečo, čo ho zväzovalo. Nemohol sa hýbať. Nemohol odplávať. Bola to sieť. Korálko toto nepoznal. Nevedel, čo to je. Počul len hlasy nejakých ľudí, ktorí stáli na skalách nad ním. „Máme ho. Hurá. Chytili sme morského chlapca. To je úlovok!“ Korálko sa snažil vyslobodiť zo siete, ale nešlo to. Snažil sa aspoň privolať svoje kamarátky ryby, aby mu pomohli. Keď rybky videli, čo sa Korálkovi stalo, rýchlo plávali po pomoc. Čo najskôr našli jeho sestričku Perličku a všetko jej povedali.
Perla bola odvážna a múdra. Hneď vedela, čo má robiť. Vzala si so sebou ostrý črep a ponáhľala sa za svojím bračekom. Keď sa priblížila k útesu a k skalám, videla, ako sa k bračekovi ponáhľajú cudzí muži s ďalšími sieťami. Boli to rybári a chceli si Korálka odniesť. To ale nemohla Perla dovoliť. Preto vymyslela záchranný plán.
„Rybičky, musíte mužov zabaviť a zdržať, aby som mohla oslobodiť Korálka. Na najužšom mieste skáčte cez skaly. Plieskajte sa im čo najviac pred očami, špliechajte na nich vodu, nech sú zmätení a nech nemôžu pokračovať ďalej. Ja medzitým prerežem sieť, v ktorej je braček uväznený.“ „Dobre, ideme na to,“ povedali ryby a pustili sa do práce. Našli najužšie miesto medzi skalami a začali tam preskakovať rybárom pred očami. Špliechali vodu tak, aby cez ňu nebolo vidieť. Muži museli zostať stáť, mávali rukami okolo seba a tackali sa na skalách. Voda im striekala do očí. Medzitým sa Perla dostala čo najbližšie ku Korálkovi. Vytiahla ostrý črep, ktorý mala, a rýchlo ním prerezávala sieť.
Medzitým z diaľky začula, ako sa rybári rozprávajú: „Aha, pozerajte, je tam ďalší morský človek. A je to dievča. Rýchlo, musíme ich chytiť!“ Perla sa snažila a rezala sieť čo najrýchlejšie mohla. A podarilo sa. Kým sa rybári predrali cez plieskajúce sa ryby, Perla s Korálkom už boli voľní. Obaja plávali rýchlosťou blesku preč. Rybičky sa k nim po chvíli pridali. A rybári našli len rozrezanú sieť pohodenú pri útese.
Večer, keď už boli Perlička aj Korálko v bezpečí vo svojom morskom kráľovstve, Korálko sa priznal: „Perlička, ja som sa veľmi bál. Ty si ale bola odvážna! Ďakujem ti za to. Kto vie, čo by so mnou inak bolo. A ako to, že si vedela, čo to mám na sebe? A ako ma máš zachrániť? Ja som v tej chvíli nevedel nič.“ Na to Perla odpovedala: „Vieš, ja to poznám z kníh. Nedávno som čítala, čím sa chytajú ryby a aké nebezpečenstvo nám hrozí od rybárov. Dôležité ale je, že si v poriadku.“ „Ešte že tak veľa čítaš a si tak veľmi múdra,“ odpovedal braček a už sa mu zatvárali oči. „A odvážna som len vďaka tebe, braček. Pretože ťa mám rada,“ zašepkala Perlička a pobozkala Korálka na čelo.
