Pavlínka a Kubko sú dvojčatá. Narodili sa v ten istý deň a v tú istú hodinu. Mali sa veľmi radi a vždy všetko robili spoločne. Aj večer chodili spať v rovnakom čase. Zakaždým, keď sa zotmelo a Pavlínka s Kubkom vkĺzli do postele, mamička prišla do ich izbičky, sadla si k nim a rozprávala rozprávku.
Ale akú! Takú vedela len ich mamička. Deti sa pri nej sem-tam smiali a inokedy počúvali s napätím. Mamička rozprávky nečítala. Rozprávala ich tak, ako si ich vymyslela. Dvojičky bez mamičkinej rozprávky nemohli zaspať. Raz sa však stalo niečo hrozné.
Mamička musela večer ešte dokončiť nejaké papiere do práce a nemohla deťom rozprávať rozprávku. Bolo jej to veľmi ľúto, ale prácu musela dokončiť. „Mamička, ale čo budeme robiť? Veď my bez tvojej rozprávky nezaspíme,“ bezradne premýšľali deti nahlas. „Nebojte sa deti, rozprávka bude. Len vám ju bude rozprávať otecko,“ vysvetlila mamička.
Deti boli spokojné s tým, ako to mamička vymyslela, a utekali do postele. V izbičke už bola tma, svietila len malá lampička a deti napäto čakali, až príde otecko so svojou rozprávkou. Otvorili sa dvere, otecko vošiel, usadil sa na stoličku a vzal si knižku. „Otecko, čo to robíš? Prečo berieš knižku?“ pýtala sa Pavlínka. „No, dnes vám rozprávam ja rozprávku na dobrú noc, a tak si beriem knižku, aby som nejakú vybral,“ nechápavo odpovedal otecko. „Ale oci, rozprávky na dobrú noc mamička nečíta, aby už nerozsvecovala svetlo. Mamička ich rozpráva,“ vysvetlil Kubko.
„Aha, tak to je iné. Dobre, budem tiež rozprávať. Tak teda o perníkovej chalúpke,“ začal otecko svoj príbeh. „Oci, oci, tú poznáme! Tú nie, prosíme. Inú!“ vykríkli deti. Otecko sa zamyslel. Došlo mu, že jeho múdre deti všetky známe rozprávky už poznajú. Nechcel ich však sklamať, a tak usilovne premýšľal. Nuž a niečo ho napadlo.
„Dobre, deti, tak teda o čokoládovej chalúpke,“ začal rozprávať. Oteckova rozprávka nebola o perníkovej, ale o čokoládovej chalúpke, nestratili sa v nej deti, ale stratila sa v nej ježibaba. Nechcela deti zjesť, ale chcela, aby jej pomohli nájsť cestu domov. Keď otecko rozprával, ako sa ježibaba vydala do lesa a pri tom sa potkla o konár a spadla na zadok, ako sa šmykla po blate až k čokoládovej chalúpke a narazila do nej, ako nevedela, či má na sebe blato, alebo čokoládu, a ako to skúšala prstom, Pavlínka s Kubkom sa za bruchá chytali.
Stále len skákali oteckovi do reči a pýtali sa: „Otecko, a ako dlho po tom zadku išla, otecko, a aký veľký bol čokoládový domček?“ Po chvíli otecko končil svoj príbeh: „Keď deti zaviedli ježibabu do svojej chatrče domov, ježibaba im poďakovala a povedala si, že tá čokoládová chalúpka nie je vôbec dobrý nápad a že si z tej svojej urobí radšej perníkovú.“
Keď sa deti dosmiali a zachumlali sa do svojich periniek, otecko im dal pusu na čelo na dobrú noc. Pomaly odchádzal, keď v tej chvíli ešte začul slabý hlások Kubka: „Ten otecko je ale super, že? Mamička tiež dobre rozpráva, ale ani som nevedel, že to tak vie aj ocko. Odteraz sa musia striedať v rozprávaní.“ „Áno áno, oco je frajer,“ súhlasila Pavlínka. „Ten najväčší,“ odpovedal Kubko a obaja zavreli oči.
„Tak ja som frajer,“ zašepkal pre seba otecko a so spokojným úsmevom hrdo zatváral dvere. Odvtedy už rozprávky rozpráva večer Kubkovi a Pavlínke raz mamička a raz otecko. Striedajú sa. A niekedy rozprávajú dokonca spolu naraz. A to deti len pozerajú, čo ich rodičia dokážu vymyslieť.
