Vôňa ti môže veľa pripomenúť. Keď si pričuchneš k upečenému koláču, možno si spomenieš na nedeľné popoludnie u babičky, ktorá tak rada piekla. Keď si privoniaš ku kvetom, možno si spomenieš na mamičku, ktorá si tak rada dávala kvety do vázy na okno. Rôzne vône znamenajú rôzne spomienky. O tom sa presvedčila aj malá veverička Dorka.
Keď sa Dorka narodila, jej mamička mala veľmi rada arašidové maslo. Pretože ho často jedla a voňali jej od neho labky, veverička Dorka vôňu orieškového masla od narodenia milovala. Pripomínalo jej mamičku. Keď Dorka objala mamičku, bolo to, akoby sa ponorila do sladkej vône.
Raz ju tá vôňa dokonca zachránila. Stalo sa to počas daždivého popoludnia. Prúdy dažďa sa valili z oblakov dole na zem. Voda v lese stúpala a zvieratká si pomáhali schovať sa alebo vyšplhať na najvyššie vetvy. Po lese bolo počuť len volanie: „Tu, poď sem! Pomôžem ti! Vylez hore! Podaj mi labku!“ Zvieratká sa snažili utiecť pred vodou, ktorá sa zdvíhala a tiekla po lesných chodníkoch. Schovať sa snažila aj veverička Dorka. A podarilo sa jej to. Vyšplhala sa na tú najvyššiu vetvu spolu s ostatnými veveričkami. Pevne sa držali stromu, čakali, až prestane pršať, voda sa trochu upokojí a potom klesne.
Trvalo to nejaký čas, ale nakoniec voda začala ustupovať. Po chvíli prileteli vtáčiky a zvieratkám hlásili: „Zem je suchá, môžete zliezť zo stromov. Je to dobré. Je to bezpečné. Všetko sme obleteli a skontrolovali.“ Zvieratká vyšli zo svojich úkrytov, zliezli z vetiev a išli sa pozrieť, akú spúšť voda narobila. Niektoré zvieratká hľadali aj svojich kamarátov alebo súrodencov. Pretože keď začalo pršať, všetci sa rýchlo schovali na rôznych miestach. Aj veverička Dorka hľadala svoju mamičku.
Skákala po stromoch a volala: „Mamička, kde si?!“ O chvíľu však už bola Dorka veľmi unavená. Prehľadala snáď všetko. Smutne si sadla na koniec konára a nevedela, čo robiť ďalej. Zrazu však zacítila ňufáčikom zvláštnu vôňu. Jednu a potom ďalšiu a zase inú. Lesom sa niesli po daždi rôzne pachy. Od kvetov, od machu, od papradia, od hríbov. V tej chvíli na to veverička Dorka prišla. „No jasné, nájdem mamičku podľa vône. Ona jediná vonia po arašidovom masle,“ pomyslela si a hneď skočila na ďalšiu vetvu. Zdvihla ňufáčik do najväčšej výšky a nasala všetky pachy, ktoré sa niesli lesným vzduchom. Potom to skúšala na ďalšej vetve a na ďalšej, až raz konečne ucítila arašidové maslo. Dorka sa nadýchla ňufáčikom ešte raz. Skočila tam, kde cítila tú známu vôňu, a znova sa čo najviac nadýchla ňufáčikom.
Vôňa arašidového masla silnela. Veverička zrýchľovala. Skočila a nadýchla sa, skočila a nadýchla sa. Išla za vôňou svojej maminky. Vo vetvách konečne svoju maminku našla. Tá sa rozhliadala do všetkých strán a hľadala svoju veveričku Dorku. Keď sa uvideli, skočili k sebe na strom a pevne sa objali. Veverička Dorka bola šťastná. Zaborila svoju hlavičku do maminho náručia a zasa naplno cítila tú dôverne známu vôňu arašidového masla.
