V teplej krajine, poliatej slnkom, žili rôzne živočíchy či nebezpečný hmyz. Od veľkých hadov či pavúkov by sme tam našli aj hopkajúce klokany či koaly objímajúce stromy. Táto krajina sa volá Austrália. Nie je to len krajina plná všakovakých živočíchov, no je aj známa svojou krásnou prírodou.
Na krásnych zlatých pláňach tejto krajiny žila aj malá klokanka menom Ruby. Bolo to ešte mláďa, ktoré sa ľúbilo túliť v útulnom brušnom vaku svojej mamy. Tam sa cítila v bezpečí pred inými zvieratami a mala odtiaľ skvelý výhľad na okolitý svet. Skákať sa ešte veľmi bála, a tak najradšej skákala s maminkou, teda schovaná v jej vaku.
Každý deň jej mama spolu s Ruby vo vaku skákala po vysokej tráve, obdivujúc vysoké stebielka trávy, či skákala s ostatnými klokanmi. Ruby sa cítila bezpečne a veru, ona tak vysoko vyskočiť ešte nevedela ako jej maminka. No jedného dňa sa to veru malá Ruby naučí, no nečakala, že ten deň príde tak skoro.
Bolo teplé slnečné ráno a Ruby si spinkala v maminom vaku. Zrazu však jej maminka vysoko vyskočila a Ruby dopadla na prašnú zem. Vypadla z jej vaku. Ruby sa oprášila od piesku a kým si zotrela piesok z očiek, jej maminka odskákala preč.
„Och, mami! Tu som!“ kričala malá Ruby, no maminka klokanka už odskákala preč. Malá Ruby sa posadila na zem a plakala. No potom si spomenula, že aj ona je klokan. Síce je ešte malinká, no skákať určite zvládne. Ruby sa odrazila a skočila. Bol to malý skok, no vydaril sa jej. Potom skočila znovu a znovu, až skákala po krajinke.
„Ja viem skákať!“ kričala veselo a skákala, snažiac sa maminku dobehnúť. No maminku sa jej veru dobehnúť nepodarilo. Unavená Ruby si od toľkého skákania sadla na kameň. Jej očká sa zaplavili slzičkami. Čo keď svoju maminku nikdy nenájde? Nie je dosť rýchla, aby k nej doskákala.
„Ahoj!“ prihovorilo sa jej zrazu čosi. Pred Ruby stál malý chlpatý pavúk. Ruby sa však iných tvorov bála. Maminka jej vždy hovorila, že si má dávať pozor. Pavúk vyzeral hrozivo, no na tvári mal milý úsmev.
„Ahoj,“ odpovedala mu smutne Ruby. Musí byť slušná, aj keď má strach.
„Prečo plačeš?“ spýtal sa jej pavúčik prekvapene a posadil sa na kameň vedľa malej klokanky Ruby. Nevyzeral, že by jej chcel ublížiť.
„Stratila som svoju maminku,“ odpovedala mu smutne Ruby.
„Hmm, taký veľký klokan s vakom a bielym fľakom na krku?“ spýtal sa pavúčik zvedavo. Rubyne očká spozorneli.
„Áno! To je moja maminka! Videl si ju?“ spýtala sa neveriacky Ruby pavúčika. Ten prikývol a ukázal jednou svojou nožičkou, že jej maminka skákala tam na ten vysoký kopec.
„Ďakujem, kamarát!“ odvetila Ruby a skákala preč. Pavúčik sa na ňu milo usmial a poprial jej veľa šťastia.
Ruby nabrala odvahu. Nebude už plakať. Dokáže maminke, že je veľká a že sa nebojí. V prírode si poradí aj sama. Ruby skákala tak rýchlo, ako len jej drobné nožičky dokázali. A tu zrazu, na vrchole kopca, uvidela Ruby známu postavu. Stála tam jej mama a rozhliadala sa po okolí.
„Pavúčik mal pravdu!“ pomyslela si Ruby na svojho kamaráta, čo jej pomohol.
„Mami!“ zakričala Ruby a pridala do skákania. Mama sa otočila a jedným veľkým skokom zobrala Ruby späť do jej vaku na brušku.
„Bála som sa o teba, no vidím, že si bola statočná a doskákala si až ku mne!“ odvetila jej maminka. Ruby sa usmiala a od únavy v maminom bezpečnom vaku na brušku zaspala.
Od toho dňa Ruby stále milovala jazdu v maminom bezpečnom vaku, no odteraz vedela, že dokáže skákať aj úplne sama a že je statočnejšia, než si myslela.
