Bola raz jedna princezná Anna. Každý obdivoval jej krásu, no ona si stále nevedela vybrať princa, ktorý by ju zaujal. Všetci princovia boli namyslení a ukazovali jej len bohatstvo či svoju krásu. Ona však chcela princa, ktorý ju bude mať rád preto, aká je, a bude ju počúvať, a nie len zalievať zlatom. Nerátala však s tým, že sa to stane ešte skôr, než si myslela, a že v tom bude i trošku mágie.
Ako sa tak Anna prechádzala svojou záhradou, veselo si poskakovala a pospevovala. Jej blonďavé vlasy viali vo vetre a žlté šaty sa vlnili ako lupene slnečníc. Zrazu začula spev. Nebolo to však hocijaký spev. Bol to spev žiab z kráľovského rybníka. Princezná sa posadila na lavičku a sledovala žabky, ako jej krásne spievajú. Všimla si však, že jedna malá žaba so zlatými očami ticho sedí na kameni.
„Ahoj, kamarát, a ty prečo nespievaš?“ spýtala sa žaby, no tá len ticho zakvákala. Princezná Anna sa na žabku usmiala a milo ju pohladila. Nemala z nej strach.
„Ani ja nemám vždy svoj deň, no možno spolu to zvládneme. Čo keby som spievala s tebou?“ povedala princezná a začala spievať. Na jej prekvapenie žaba otvorila ústa a keď princezná dospievala, odvetila: „Ja neviem spievať,“ povedal žabiak.
„Ty rozprávaš?“ spýtala sa prekvapene princezná. Zvieratá predsa nehovoria.
„Áno, pretože som bol kedysi človek a kliatba ma premenila na žabu. Zlá čarodejnica ma kedysi dávno premenila,“ odvetil žabiak smutne. Princezná sa zamyslela. Ako by len pomohla žabiakovi premeniť sa naspäť na človeka?
„Ako ti len pomôžem?“ spýtala sa ho princezná. Bola dobrá a vždy chcela každému pomôcť. No vedela, že to nebude také jednoduché.
„Kliatba sa zlomiť nedá,“ odvetil zelený žabiak smutne.
„Ja niečo vymyslím,“ odvetila Anna a rozbehla sa do kráľovskej knižnice.
Celé dni trávila mladá princezná nad knihami a rozmýšľala, ako by len žabiakovi pomohla. Každý deň za ním po študovaní kníh chodila a rozprávala mu o svojich dňoch na zámku. Stali sa z nich skvelí priatelia. So žabiakom si rozumela ešte viac než s princami, ktorí jej dvorili a chceli ju za ženu. No žabiak ju vždy vypočul a nebol taký namyslený ako oni.
„Vo svojich knihách som nič nenašla,“ odvetila princezná smutne jedno skoré popoludnie. V tom však dostal žabiak nápad.
„Môžem niečo skúsiť?“ spýtal sa žabiak milým hlasom.
Princezná prikývla.
„Mám nápad, ale musíš mať zavreté oči, prosím,“ poprosil ju žabiak. Anna mu dôverovala a tak zavrela oči. Žabiak zrazu vyskočil a pobozkal princeznú.
A stal sa zázrak? Zrazu sa na oblohe zablískalo a princezná už-už otvorila oči.
„Maj oči stále zavreté!“ zakričal žabiak po ich bozku. Princezná Anna však neposlúchla, otvorila oči a zrazu pred ňou nestál žabiak, ba ani obyčajný chlapec. Stál pred ňou krásny mladý princ.
Princezná sa na neho prekvapene pozerala a nemohla uveriť vlastným očiam.
„Si to ty, žabiak?“ zašepkala Anna prekvapene.
Mladý princ sa usmial a odvetil:
„Áno, som to ja. Bozk zlomil kliatbu. Nie kúzlom, ale tým, že si ma prijala takého, aký som bol. Bez zlata, bez koruny… len ako žabiaka, s ktorým si trávila svoj voľný čas.“
Princezná Anna sa usmiala, no tentokrát inak než predtým. Prvýkrát sa jej srdce nerozhodovalo medzi bohatstvom a leskom. Vedela, že našla niekoho výnimočného, našla ho ešte keď bol žabiak.
Od toho dňa sa Anna neprechádzala po záhradách kráľovstva viac sama. Po jej boku kráčal princ, ktorý ju miloval pre jej dobrotu a ona jeho pre jeho dobré srdce, a nie pre jeho zlato či krásu. Zistila, že zázraky sú skutočné, len im treba veriť. Veď aj ju si láska našla práve tak, ako by to nik nečakal.
