Vonku svietilo slniečko a školský rok sa pomaly, ale isto blížil ku koncu. Detičky sa už nevedeli dočkať blížiacich sa prázdnin. Medzi nimi bol aj malý Adamko, ktorý prednedávnom oslávil svoje siedme narodeniny. Na narodeniny dostal Adam špeciálne prekvapenie – svoj úplne prvý veľký bicykel bez pomocných koliesok!
„Budem jazdiť ako veľký chlapec!“ jasal od radosti, keď zbadal nový bicykel. S ním budú prázdniny určite skvelé.
Bola slnečná nedeľa, ideálny deň na to, aby chlapček vyskúšal svoj nový bicykel. Adam si nasadil modrú prilbu, vzal svoj nový lesklý bicykel a vyšiel von. Pred jeho domom bola malá cestička, na ktorej mohol trénovať.
Chlapček si sadol na sedadlo, zhlboka sa nadýchol a začal šliapať do pedálov. Pekne pomaličky. Bicykel s ním začal pomaly spolupracovať a začal sa kotúľať po cestičke.
„Ide mi to aj bez pomocných koliesok!“ jasal od šťastia Adamko.
Vtom ho z jeho radosti vyrušili starší žiaci z jeho školy. V rýchlosti sa okolo Adama prehnali na bicykloch a smiali sa mu, ukazujúc na neho prstom.
„Pozrite sa na neho! Je pomalší ako korytnačka!“ kričali na Adamka a odbicyklovali preč. Tí boli veru rýchli.
Adamov úsmev zmizol. Nepáčilo sa mu, že sa mu smejú, no kiežby aj on bicykloval tak rýchlo ako oni.
Chlapček sa zhlboka nadýchol a silnejšie šliapol do pedálov, snažiac sa byť rýchly ako oni.
„Keď to zvládnu oni, určite aj ja!“ pomyslel si a pridal.
No v tom sa ulicou ozvalo veľké „Búúm!“ a Adamko, snažiac sa nabrať rýchlosť, spadol priamo na horúci chodník aj so svojím novým bicyklom.
„Áááu!“ zvolal od bolesti Adam a do očiek mu nabehli slzičky. Koleno mal odreté a začalo jemne krvácať. Nový bicykel bol mierne došúchaný.
V tom pribehol z garáže Adamkov otec, ktorý ho sledoval.
„Čo sa stalo, kamarát?“ spýtal sa synčeka vrúcne.
Adam sa pozrel dole a smutne odvetil:
„Chlapci sa mi smiali, že som pomalý, tak som chcel byť rýchly ako oni, no spadol som.“
Adamko bol z toho smutný.
Otec si kľakol vedľa neho a vyčistil mu koleno.
„Adamko, nezáleží na tom, čo hovoria ostatní, alebo čo si myslia. Dôležité je, že sa snažíš a že sa s každým pokusom zlepšuješ,“ vysvetlil mu ocko múdro.
Adam si vzdychol. Vedel, že má ocko pravdu. No keď aj on bude veľký, určite mu to pôjde tak ako im.
„Viem, oci,“ odvetil smutne Adamko.
„Robíš to pre seba, nie pre nich, a všetko má svoj čas. No čo, ideme to skúsiť znovu?“ povzbudil ho ocko, keď mu dočistil ranu.
Adamko sa usmial a na ošuchnuté koleno a pád aj zabudol.
„Áno!“ zvolal odhodlane chlapček a opäť nasadol na bicykel. S ockovou pomocou mu to išlo jedna radosť. Síce nešiel tak rýchlo ako starší chlapci zo školy, no každým dňom sa zlepšoval a bol rýchlejší a rýchlejší.
Adamko si uvedomil, že nie je dôležité, čo si o nás myslia iní, dôležité je, čo si myslíme my. Vedel, že nemusí nikomu nič dokazovať. Chlapček preto myslel na seba a tešil sa z každého, i keď len menšieho zlepšenia, ktoré urobil.
Adam bol stále lepší a lepší a cez prázdniny bicykloval po uliciach ako veľký chlapec i s ockom. Nenaučil sa len bicyklovať, ale naučil sa aj nebrať si názor druhých príliš vážne.
