Kde bolo, tam bolo, hlboko v šírom oceáne žila jedna červená chobotnica menom Emanuela. Nebývala pri farebných koralových útesoch, kde sa slnko hrávalo s vodou a veselé rybičky tancovali v lúčoch svetla. Emanuela žila v tmavej časti oceána, kde bol pokoj, ticho a tma.
Bola to časť oceánu taká hlboká a tmavá, že si na ňu museli všetky tvory zvyknúť. Emanuela však snívala o slnku. Počúvala príbehy od rybičiek, ktoré zablúdili k nej do tmavej časti oceána. Boli to rybky, ktoré cestovali oceánom a rozprávali jej o krásnych ligotavých lúčoch osvetľujúcich vodu.
Jedného dňa k nej zavítala malá rybka menom Doly.
„Ahoj, zablúdila som, nepomôžeš mi dostať sa ku korálom? Sama sa bojím,“ spýtala sa jej malá vyplašená modrá rybička.
Emanuela si uvedomila, že to bola príležitosť, na ktorú čakala. Rybička sa asi stratila a potrebuje jej pomoc!
„Samozrejme!“ odpovedala s nadšením Emanuela malej rybičke.
Síce bola chobotnica veľká, no sama by sa nikdy neodvážila odplávať zo svojho domova. A tak sa chobotnica Emanuela a jej nová kamoška rybička Doly vybrali hľadať koralový útes. Plávali okolo zelených rias, okolo ružových medúz, ktorým sa radšej vyhýbali, ba míňali i veľkých žralokov.
„Chobotnica? Takto hore?“ spýtal sa jej prekvapene veľký žralok plávajúci okolo nich.
Emanuela sa usmiala a prikývla. Sledovala, ako sa okolo nich žralok hladne presúva.
„A nesieš mi aj večeru!“ odvetil žralok hladným hlasom a už-už išiel po malej modrej rybičke Doly.
Emanuela bola však odhodlaná svoju novú kamošku ochrániť. Svoje dlhé chápadlá obmotala okolo žraloka a z celej sily ho stlačila. Žralok vydal zo seba piskľavý zvuk a Emanuela ho pustila.
A viete čo? Žralok sa tak zľakol, že svoje zuby hneď schoval a vyplašený odplával kamsi do diaľky.
Emanuela bola prekvapená svojou silou i odvahou a zasmiala sa, ako sa jej žralok zľakol.
„Ďakujem,“ odvetila jej Doly plávajúca okolo nej.
Voda sa zrazu zmenila a bledla a nad Emanuelou sa objavili ligotajúce slnečné lúče.
„Nie, to ja ďakujem. Vďaka tebe vidím konečne slnko!“ povedala nadšene chobotnica a vystrčila hlavu von z vody.
Bolo to ešte krajšie, než si predstavovala. Za rohom bol farebný koralový útes, kde chobotnica bezpečne dopravila svoju novú kamarátku. Síce bola Emanuela stvorená na život v tme, no každý deň si vyšla trošku vyššie, aby chytila zopár lúčov slnka či zavítala pozrieť ku korálom svoju kamarátku Doly.
