Kde bolo, tam bolo, bola raz na lúke jedna krásna slnečnica. Bola však veľmi smutná, pretože na lúke bolo množstvo kvetov, len ona tam bola sama. Z diaľky videla pole plné krásnych slnečníc, ktoré boli všetky spolu, len ona bola na lúke jediný žltý kvietok. Cítila sa osamelo.
Každý deň sledovala, ako sa jej slnečnicové sestry otáčajú za slniečkom, len ona sa otáčala sama. Ako tak smutne hľadela na slniečko, na lupienok sa jej posadila malá včielka.
„Môžem si zobrať trošku nektáriku?“ spýtala sa slušne včielka.
Slnečnica len smutne odpovedala: „Áno, môžeš.“ A tak si malá včielka nabrala nektárik.
Bola prekvapená, že je slnečnica smutná. Všetky slnečnice bývajú veselé a tancujú si vo víre vetra otáčajúc sa za slnkom.
„Prečo si smutná?“ spýtala sa jej včielka zvedavo.
Slnečnica smutne hľadela na malú včielku lietajúcu okolo nej.
„Lebo som jediná slnečnica na tejto lúke. Ostatné slnečnice sú spolu, len ja som tu sama,“ odvetila smutne slnečnica.
Včielka sa zamyslela, no uvedomila si, že na tom predsa nie je nič zlé. Vietor ju zavial presne tam, kde má byť, a práve preto je táto lúka výnimočná. Slnečnica tu svieti ako také slniečko.
Včielka sa rozhodla, že svoju novú kamarátku trošku rozveselí a vysvetlí jej, že nemá dôvod byť smutná. A tak si sadla na jeden z veľkých žltých lupienkov a začala rozprávať:
„Vieš, každý kvietok je tam, kde má byť. Ty možno nie si medzi ostatnými slnečnicami, no práve preto si na tejto lúke výnimočná, lebo si tu jediná. Celá lúka sa vďaka tebe usmieva. Keď letím ponad polia, vidím stovky kvetov, no len ty žiariš na tejto lúke ako také slniečko.“
odvetila jej včielka.
Slnečnica sa trochu začervenala. Nad tým sa veru nezamyslela. Bola na lúke jediný žltý najvyšší kvietok.
„Naozaj si to myslíš?“ spýtala sa nesmelo včielky.
„Áno, a aj moje sestričky včielky, dokonca i motýlikovia ťa obdivujú. Si krásou tejto lúky ako jej kráľovná!“ zabzučala radostne včielka.
Slnečnica sa prekvapene rozhliadla a skutočne okolo nej lietali včielky, ba dokonca i farebné motýle, ktoré obdivovali jej krásu.
A tak sa slnečnica konečne usmiala. Už sa necítila smutná, pretože si uvedomila, že síce nie je so svojimi sestrami slnečnicami, no už nie je sama.
Uvedomila si, že ju obdivujú nielen včielky a motýliky, ba dokonca i ostatné kvietky na lúke.
A tak sa každé ráno s radosťou otáčala za slniečkom a vítala všetkých svojich malých kamarátov, ktorí k nej zavítali.
