Bol víkend, na ktorý sa malá Martinka veľmi tešila. V jej meste sa bude konať jarmok. To neznamená len samé stánky s jedlom či ľudí predávajúc hračky či varešky. Martinka sa tešila hlavne na hrajúce rýchle kolotoče a na svoju obľúbenú cukrovú vatu.
Bolo sobotné popoludnie a Martinka sa spolu s rodičmi vybrali na námestie, kde sa jarmok odohrával. Všade hrala veselá hudba, rozvoniavalo jedlo a deti sa smiali či pišťali na kolotočoch. Martinka sa rozbehla k jednému kolotoču, a potom k druhému. Keď sa zabávala už na treťom kolotoči, kde sa točila, napadlo jej, že ešte nemala svoju obľúbenú cukrovú vatu.
Vonku sa pomaly stmievalo a vedela, že stánok s cukrovou vatou musí ešte stihnúť, pred tým než pôjdu domov.
„Môžeme ísť ešte pre cukrovú vatu? Prosííím!“ poprosila Martinka a hľadela prosiačim pohľadom na svojich rodičov. Tí veselo prikývli.
Keď konečne našla spolu s rodičmi stánok na cukrovú vatu, veselo sa postavila do radu. Dokonca i jej kraťase i tričko boli ružové, presne ako cukrová vata.
Keď sa konečne dostala Martinka na radu, námestie osvetľovali len farebné svetielka z kolotočov.
„Poprosím si jednu veľkúúú cukrovú vatu,“ povedalo dievčatko slušným hlasom.
Teta v stánku sa usmiala a podala Martinke cukrovú vatu, tá jej milo poďakovala. Potom sa teta predavačka otočila na ľudí čakajúcich na cukrovú vatu a odvetila:
„Na dnes zatvárame, už nemáme žiadnu cukrovú vatu.“ povedala predavačka a zatvorila svoj malý ružový stánok.
Martinka sa tešila, že posledná cukrová vata sa ušla práve jej. No keď z nej išla konečne ochutnať, uvedomila si, že za ňou stojí malé dievčatko a veľmi plače. Veď predsa toto dievčatko stálo za ňou v rade na cukrovú vatu.
Dievčatko plakalo a smutne hľadelo na svoju maminku.
„Aj ja som chcela cukrovú vatu,“ povedalo smutne malé dievčatko.
Martinka sa zamyslela. Veď aj ona miluje cukrovú vatu, ale veď čo, môže si dievčatko ísť po ňu i zajtra.
Martinka si sadla s rodičmi na lavičku a začala jesť z cukrovej vaty, no stále myslela na malé plačúce dievčatko, ktoré stálo pri zavretom stánku. Rodičia sa dievčatko snažili rozveseliť, no to stále plakalo.
A tak Martinka dostala nápad. Utekala k stánku, ktorý bol síce už zatvorený a teta predavačka už bola na odchode.
„Môžem vás poprosiť jednu paličku?“ spýtala sa Martinka.
Teta jej podala jednu paličku na cukrovú vatu a Maťka sa rozutekala k plačúcemu malému dievčatku.
„Môžem sa s tebou rozdeliť, keď chceš,“ povedala milo Martinka a odobrala trošku zo svojej cukrovej vaty, dala to na paličku a podala to malému dievčatku.
Tej sa očká plné sĺz hneď zaplavili radosťou.
„Jééj, ďakujem!“ odvetilo dievčatko veselo a zobralo si cukrovú vatu. Na plač ihneď zabudlo.
Martinke síce nezostalo veľa, no cítila sa dobre. Rozdelila sa s dievčatkom a bola štedrá, tak ako ju to jej rodičia učili.
„Sme na teba pyšní,“ povedala jej maminka a pobozkala Maťku na čielko.
Tá dojedala posledné kúsky cukrovej vaty, uvedomila si, aké dôležité je sa podeliť, a tešila sa, že malému dievčatku spravila radosť.
A tak jej jarmok skončil presne tak, ako si želala.
