Bol raz jeden chlapček menom Jakubko. Jeho najlepší kamarát bol jeho verný psík Boby. Boli prázdniny a Jakubko sa so svojím čiernym štvornohým kamošom hral na záhrade s loptičkou. Celé dni sa naháňali, kúpali sa spolu v bazéne či vymýšľali rôzne šibalstvá.
Jedného dňa bolo vonku veľmi horúco. Chlapček sa s Bobym celý deň špliechali v bazéne. Keď prišiel podvečer, maminka ich zavolala na večeru dnu do domu. Jakubko nabral psíkovi granulky a maminka zase nabrala Kubkovi jeho obľúbené syrové cestoviny.
Keď sa obaja napapali, vonku sa zrazu zatiahlo. Všade zostala tma a na nebi sa objavili tmavé mraky. Dokonca i ujo vetrík začal silnejšie fúkať a stromy na záhrade sa kývali zo strany na stranu. Jakubko vedel, čo to znamená. Blíži sa búrka.
Chlapček sa však búrky veľmi bál, no nebol jediný – najviac sa bál búrky jeho verný psík Boby. Síce to bol veľký psík, no bleskov a hromov sa vždy veľmi bál.
„Mami, ide búrka!“ povedal vyplašene Jakubko mamine.
„To preto, že bolo dnes tak teplo. Slniečko si potrebuje oddýchnuť, a tak poslalo svojich bračekov – tmavé mraky a dážď, aby sa príroda trošku schladila,“ vysvetlila maminka synčekovi.
Jakubkovi sa to však nepáčilo, nemal rád hrozivé blesky a buchot, aký vydávali. A tak dostal nápad. Postavia si s Bobym v izbičke ochranný bunker.
A tak aj bolo. Jakubko si zo stoličiek, vankúšov a diek postavil veľký bunker. Dovnútra si vložil malú baterku, obľúbeného plyšového medvedíka a obľúbené autíčka a samozrejme do bunkra pricupital aj Boby. Bolo to len tak-tak!
Len čo sa zavreli spolu v bunkri, vonku začali šľahať blesky a mestom sa ozývali hrozivé hromy. Zrazu čosi vonku v izbičke zaškrípalo. A stále sa to približovalo…
„Búrka prišla aj sem!“ povedal vyplašene Jakubko a pritúlil sa k svojmu psíkovi. No škrípanie pokračovalo.
A neuveríte! Nebola to žiadna búrka v Jakubkovej izbičke, bol to ocko, ktorý niesol Jakubkovi koláčik. Len ockove papuče akosi smiešne vŕzgali po podlahe.
„Nesiem vám koláč, po ktorom sa už nebudete báť. Sem sa búrka nedostane!“ povedal ocko smiešnym hlasom, podal im koláčik a posadil sa k nim do ich malej skrýše.
Ocko, Jakubko a Boby prečkali celú krátku búrku vo svojej skrýši. A koláčik skutočne pomohol! Psík Boby ani Kubko sa už tak nebáli a zabávali sa na vtipoch, ktoré im ocko rozprával.
A tak, ako búrka rýchlo prišla, tak aj rýchlo odišla. Jakubko si uvedomil, že aj keď sa niečoho bojíme, nie sme v tom sami. Keď máme pri sebe niekoho, koho máme radi, všetko zvládneme oveľa ľahšie.
S Bobym a ockom to veru nebolo také hrozivé, ako si myslel! S jeho verným psíkom a koláčikmi každú búrku zvládli a už sa viac toľko nebáli, lebo mali jeden druhého.
