Za tromi horami a troma dolinami sa skrývala malá dedinka, v ktorej si ľudia žili pokojne. Väčšina sa živila pestovaním plodín alebo chovom zvierat. V jednej z chalúp býval gazda, ktorý mal oslíka. Nebol to však dobrý pán – nútil ho drieť až do vyčerpania. Nebolo dňa, kedy by ho nezbil alebo nenechal po ťažkej práci bez večere.
Ani dnes to nebolo inak. Gazda sa vybral s oslíkom na pole.
„Dnes musíme vyzbierať všetky zemiaky. Zajtra prídu kupci, a ak to nestihneme, tak si ma nepraj,“ rozkázal a oslík posmutnel. Ťahal ťažký pluh cez rozľahlé pole, slnko pálilo a po polovici cesty už nevládal. Chcel si aspoň na chvíľu oddýchnuť, no gazda ho šľahol bičom: „Povedal som, že dnes dokončíme celé pole! Čo si hluchý?“
Oslík sa snažil, ale už nemal silu. Pole dokončili len napoly. Keď sa vrátili domov, oslík sa potešil vedru vody vo svojej malej maštali. Dúfal, že dostane aspoň trochu sena, no gazda len zabuchol dvere a odchádzal nadávajúc. Oslík si v duchu kládol otázku, prečo za toľkú prácu dostáva takéto zaobchádzanie. A tak sa rozhodol – odíde.
Napil sa vody, rozbehol sa proti starým dreveným dverám a rozrazil ich. Bežal, až sa ocitol na lúke pod lesom. Tam ho zbadal mladý chlapec.
„A ty si sa tu kde vzal? Nemáš domov, alebo ťa niekto opustil?“ spýtal sa ticho a pohladkal ho po hlave. „Ak nikomu nepatríš, vezmem si ťa domov. Za lesom máme chatu, chováme sliepočky a budeš sa mať dobre.“
Chlapec, ktorý sa volal Janko, vzal oslíka za lano a priviedol ho k domu. Dal mu napiť a priniesol jedlo. Oslík sa hneď pustil do sena. „Ty si musel byť veľmi hladný,“ povedal Janko, „a keď sa naješ, poumývam ťa a vyčešem.“ Tak aj urobil. Oslík sa nikdy necítil lepšie.
„Si prekrásny. Budem ťa volať Oskar,“ usmial sa Janko. „Poď, pôjdeme sa prejsť, ukážem ti okolie.“ Vysadol na jeho chrbát a spolu sa preháňali po poliach a lesoch, až sa napokon váľali vo vysokej tráve.
Oskar bol šťastný, že našiel domov, kde ho niekto má rád, a Janko, že má verného priateľa. Od toho dňa zažívali spolu množstvo dobrodružstiev a už nikdy neboli sami.
