Kde bolo, tam bolo, v jednom meste za siedmimi horami a siedmimi dolinami sa jedného večera narodilo veľmi výnimočné dievčatko. Bolo prekrásne a dobrosrdečné, no nemohlo vydať zo seba ani hlásku. V noci, keď sa narodila, tak rodinu navštívila stará čarodejnica,
ktorá chcela dievčatko vziať rodičo, no to sa jej nepodarilo, a tak dievčatko prekliala. Jediné, čo túto kliatbu mohlo prelomiť bol bozk z pravej lásky. Smutný rodičia sa napriek tomu z ich jediného dievčatka tešili a dali jej meno Katka.
Katka bola už od malička veľmi šikovná a múdra, no nikto sa s ňou veľmi nezhováral. Naopak, väčšina sa jej ešte posmievala, že či od sprostosti aj onemela. Jediný, kto sa s ňou zhováral bol Janko. Bol to chudobný chlapec z farmárskej rodiny na konci mesta. Katke sa však veľmi páčil a vždy ju vzal ku koníkom, aby si ich obstarala, aj ju občas vzal previesť sa po veľkej lúke za ich domom.
Ako roky leteli, tak Katka vyrástla ako z vody a stala sa z nej krásna mladá dáma hodná na výdaj. Rodičia už pokukovali po nejakých pytačov pre Katku, no bolo to ťažké. Vždy keď riekli, že dievča je nemé, tak mladý muži utiekli. Katka by išla najradšej za jej Janka. Ten bol šikovný, vedel obstarávať statok a vedel aj dobre obchodovať. No doma nemohla o ňom povedať nič, a aj tak by rodičia neboli nadšený, že by si chcela vziať obyčajného, vidieckeho chlapca.
Sklamanie prišlo však až jeden večer, keď sa Katka vrátila domov. Stál tam neznámy mladý muž, vystrojený v drahom obleku a Katke zložil v krabici dary. Boli tam šperky a hodvábne šaty. Dokonca i jedny biele – na svadbu. ,,Našli sme ti ženícha Katka. Tuto Paľo je z rodiny obchodníkov. Bude sa ti s ním veľmi dobre vodiť.”povedal Katkin otec. Ona nešťastná ani nečakala a rozbehla sa preč. Nemohla rodičom povedať, že si nechce vziať muža, ktorého nepozná a nemiluje. Jedine pravá láska zachráni jej prekliatie a ona si má vziať niekoho, koho nemiluje?
Katka bežala, kam ju nohy niesli. Cez ulice mesta, cez starý kamenný most až na veľkú lúku za domom Jankových rodičov. Tam, kde ako malé dievčatko prvýkrát pohladila žriebätko a kde sa vždy cítila slobodná. Janko práve zatváral stajňu, keď ju zazrel. Už z diaľky videl, že sa jej po lícach kotúľajú slzy. Nič sa jej nepýtal. Len k nej podišiel a jemne ju objal. Katka sa rozplakala ešte viac. Rukami sa snažila vysvetliť, čo sa stalo. Ukazovala na prsteň, na dom, na svoje srdce a napokon bezmocne rozhodila ruky.
Janko všetkému porozumel. „Chcú ťa vydať za niekoho iného, však?“ povedal ticho. Katka prikývla. „A ty nechceš.“riekol. Znova prikývla.
Janko sa na chvíľu zahľadel do diaľky. Potom sa usmial tak, ako sa usmieval vždy, keď boli ešte deti. „Vieš, Katka, nikdy mi neprekážalo, že nerozprávaš. Tvoje oči vždy povedali viac než tisíc slov.“povedal Janko a Katke sa rozbúšilo srdce. „Pravdupovediac,“ pokračoval Janko, „od malička som dúfal, že raz budem môcť požiadať tvojich rodičov o tvoju ruku. Len som si myslel, že obyčajný farmár nebude pre ich dcéru dosť dobrý.“
Katka sa naňho prekvapene pozrela. Do očí sa jej opäť tisli slzy, tentoraz však od šťastia. V tej chvíli sa spoza kopca ozval zvláštny smiech. Vietor sa zdvihol, obloha potemnela a pred nimi sa zjavila tá istá stará čarodejnica, ktorá Katku prekliala v noc jej narodenia. „Tak predsa ste sa našli,“ zasyčala. „No kliatba stále trvá. Dievča zostane navždy nemé.“ Janko
sa však nebál. „Kliatby nemajú väčšiu moc než láska,“ povedal odvážne.Čarodejnica sa len zasmiala: „Tak nech sa ukáže.“
Janko chytil Katku za ruky. Pozrel sa jej do očí a uvidel v nich všetko – radosť, smútok, nádej aj lásku, ktorú v sebe obaja nosili celé tie roky. Naklonil sa k nej a nežne ju pobozkal. Vtom sa oblohou rozľahol silný hrom. Okolo nich sa rozžiarilo zlaté svetlo a vietor utíchol. Čarodejnica zdesene vykríkla, pretože jej moc sa rozpadla na tisíce drobných iskier, ktoré odvial jemný vánok. Katka sa zhlboka nadýchla. „Janko…“ To bolo jej prvé slovo. Obaja zostali stáť ako obarení.
„Janko,“ zopakovala hlasnejšie. „Ľúbim ťa.“ Janko neveril vlastným ušiam. Rozosmial sa od šťastia a znova ju objal. Keď sa Katkini rodičia dopočuli, čo sa stalo, okamžite prišli na lúku. Keď počuli hlas svojej dcéry po prvý raz v živote, rozplakali sa od radosti. Katka im vyrozprávala celý svoj príbeh. Povedala im, ako veľmi ľúbi Janka a ako pri nej stál v časoch, keď sa jej ostatní posmievali. Priznala, že bohatstvo človeka nerobí dobrým, ale dobré srdce áno.
Otec dlho mlčal. Potom podišiel k Jankovi, podal mu ruku a povedal: „Celé roky som hľadal bohatého ženícha, no pritom ten najväčší poklad býval na konci nášho mesta.“ O niekoľko mesiacov sa konala svadba. Katka si napokon obliekla tie biele šaty, ktoré jej priniesol bohatý pytač, no nekráčala v nich k Paľovi. Kráčala v nich k Jankovi. Na svadbe spievalo celé mesto, no najkrajší zo všetkých bol Katkin hlas. Ľudia, ktorí sa jej kedysi posmievali, sa za svoje slová hanbili a odvtedy sa naučili nesúdiť človeka podľa toho, čo mu chýba, ale podľa toho, aké má srdce.
A hoci sa o starej čarodejnici už nikdy nikto nepočul, hovorí sa, že vždy, keď sa dvaja ľudia úprimne milujú, jej kliatby strácajú svoju moc.
