V hlbokom lese sa vinul potok, ktorý dával život všetkým zvieratkám. Jeho voda bola čistá a osviežujúca, ryby sa v nej hrali a žaby kvákali radosťou. Jedného rána sa však stalo niečo zvláštne – potok takmer vyschol!
Veverička Viki sa obávala: „Ak sa voda nevráti, lesné zvieratká budú smädné!“
Zajko Zajo rýchlo prikývol: „Musíme zistiť, čo sa stalo. Niečo alebo niekto bráni vode, aby tiekla!“
Na pomoc sa pridali sova Sára a ježko Janko. Spoločne sa vydali na výpravu, aby objavili zdroj problému. Putovali popri potoku a všimli si zvláštne stopy – malé kamienky, ktoré predtým neboli na brehu, a bahenné odtlačky, aké nepatrili žiadnemu zvieratku z lesa.
„Niečo tu nie je v poriadku,“ zamrmlala Sára. „Zdá sa, že niekto zablokoval potok.“
„Poďme ďalej hore prúdom,“ navrhol Zajo. „Možno nájdeme vinníka.“
Cesta bola náročná – museli preliezať padnuté stromy a prechádzať cez hustý krík. Nálada bola napätá, lebo potok vysychal rýchlo a zvieratká sa obávali, že nestihnú zachrániť les.
Nakoniec objavili malého bobra Bruna, ktorý sa snažil postaviť hrádzu, aby mal svoje súkromné jazierko.
„Bruno! Prečo brániš vode, aby tiekla? Zvieratká sú smädné!“ kričala Viki.
Bruno sa ospravedlnil: „Nevedel som, že nemáte iný zdroj vody! Chcel som len miesto pre mňa a moju rodinu.“
Lesné zvieratká sa zamysleli. „Môžeme ti pomôcť postaviť jazierko, ale hrádza nesmie zastaviť celý potok,“ navrhla Sára.
Bruno súhlasil a spolu s ostatnými zvieratkami upravili hrádzu tak, aby voda voľne tiekla a zároveň tvorila malé jazierko pre bobrov.
Keď sa voda vrátila do potoka, celý les sa rozozvučal radostnými zvukmi – ryby plávali, žaby kvákali a vtáky spievali. Zvieratká oslavovali, že spolu dokázali vyriešiť problém bez hnevu a hádok.
Bruno sa naučil, že dobro všetkých je dôležitejšie než súkromný prospech.
