Na jednom starom poli, medzi riadkami zlatého obilia, stál strašiak menom Viktor. Každý deň sa díval na obzor, kde slnko vstávalo a zapadalo, a v noci počúval šepot vetra medzi klasmi. Jeho úlohou bolo odháňať vtáky, ktoré sa chceli hostiť na úrode, a veruže ju bral vážne.
No hoci bol Viktor výborným strašiakom, niečo mu chýbalo. Dni boli tiché, dlhé a prázdne. Nikto s ním nehovoril, nikto sa neusmial, keď si vymýšľal básničky z vetvičiek a slamy. Cítil sa veľmi osamelý.
Jedného rána, keď ho vietor znova pošteklil pod klobúkom, si povedal:
„Takto to ďalej nejde! Idem do sveta. Možno nájdem niekoho, kto sa ma nebude báť.“
Zložil si klobúk, pozdravil pole a vykročil cez medze a lúky. Kamkoľvek prišiel, zvieratká pred ním utekali. „Pomóc, strašiak!“ kričala veverička a šplhala sa na strom. „Má slamené ruky! A klobúk ako netopierie krídla!“ zapišťala myš a zmizla v diere. „Ten nás určite prišiel strašiť aj sem!“ ufrnčal havran.
Viktor bol z toho veľmi smutný. Nechcel nikomu ublížiť. Len si prial niekoho, kto by sa s ním porozprával, zasmial, možno aj oddychoval pod stromom. Zišiel z lesnej cestičky a sadol si pod starý dub. V tom začul tiché praskanie slamy. „Môžem si prisadnúť?“ ozval sa jemný hlas. Viktor sa prekvapene otočil. Pred ním stála strašidelná, ale krásna pani strašiaková. Mala sukňu zo starej záclony, oči z modrých gombíkov a okolo krku červenú stužku.
„Volám sa Klára,“ usmiala sa. „Aj ja som išla do sveta. Na mojom poli už nikoho nepotrebovali.“ Viktorovi sa rozžiarili gombíkové oči. Rozprávali sa celé popoludnie – o vtákoch, o búrkach, aj o tom, ako je niekedy ťažké byť strašiakom.
Na druhý deň sa rozhodli, že pôjdu spolu. Putovali krajinou, až kým nenašli opustené pole na kopci. Zrnko po zrnku sa tam znova začalo rodiť obilie. A tak sa tam usadili – jeden na jednom konci poľa, druhý na druhom. Každé ráno si kývali klobúkmi a každú noc si šepkali príbehy, ktoré si vymysleli. A hoci vtáky už vedeli, že sa ich netreba báť, vždy slušne preleteli ponad pole, lebo vedeli, že tam bývajú dvaja dobrí strašiaci, ktorí si našli to najvzácnejšie – jeden druhého.
