Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden malý zajko. Kožúšok mal sivý a jeho meno bolo nezvyčajné. Všetky zvieratká v lese ho prezývali Smieško, pretože bol veselý a rád sa hral a vymýšľal rôzne žartíky na svojich kamošov.
Zajko bol v lese taký srandista, rád schovával veveričkám oriešky a tie ich potom museli znova hľadať, či rád plašil starého medveďa, keď vyskočil spoza stromu. Dokonca i starú sovu Helgu vedel naplašiť, keď za ňou vyskočil až na jej konár, kde sedávala.
Zvieratká si na jeho vtipy už dávno zvykli a vždy len čakali, čím ich Smieško opäť vystraší alebo čo zase vymyslí.
Jedného jarného dňa si zajko veselo poskakoval po lúke, odhodlaný schovať si svoj dnešný úlovok. V neďalekej záhradke našiel veľkú šťavnatú mrkvičku. Joj, tie tak miloval! A tak si ju položil pri svoj brloh, kde ju schoval pod zelený krík.
Potom sa vybral na potulky lesom za svojimi kamarátmi zvieratkami. Samozrejme, opäť robil šibalstvá. Najskôr schoval sove Helge jej smiešne okuliare a tá ich hodnú chvíľku nevedela nájsť. Zajko ju z diaľky sledoval a zabával sa.
Potom vyskakoval na kamošky veveričky na kríky, aby sa ho zľakli.
„Smieško!“ ozývalo sa lesom z každej strany.
Pomaly sa blížila noc a zajko sa vybral domov. Keď sa však chystal večerať a pochutnať si na svojej chrumkavej mrkvičke, zistil, že kamsi zmizla! Vystrašene prehľadal celý krík, ba i svoj domček. No mrkvičky niet! Kamsi sa stratila.
A tak sa ju vybral hľadať.
„Ahoj, prosím, nevidel si moju mrkvičku?“ zastavil sa zajko pri starom ujovi medveďovi, ktorý si práve vychutnával medík.
No ten len pokrútil hlavou, že mrkvičku nevidel.
Ani teta líška ho nevidela, ba ani kamošky veveričky.
„Nevidela si moju mrkvičku? Mal som ju schovanú pod kríkom pri svojom domčeku,“ spýtal sa nešťastne Smieško starej sovy Helgy. No tá tiež len pokrútila hlavou, že mrkvičku nevidela.
Malý zajko bol nešťastný. Žiadne zvieratká jeho mrkvičku nevideli a ona predsa len zmizla.
Smutne sa posadil na kameň a plakal. I jeho vždy veselé ušká klesli a utrel si nimi slzičky.
Keď v tom spoza rohu vyskočili zvieratká s veľkým krikom:
„Bú! A máme ťa!“ zvolali nahlas.
„Ááá!“ skríkol vyplašene Smieško a vyskočil od strachu.
Zvieratká ho naplašili a nielen to! Pred zajkom zrazu stála líška so svojou rodinou, starý ujo medveď, kamošky veveričky, dokonca i sova Helga. A všetky zvieratká sa smiali.
„Vy ste ma teda naplašili!“ povedal prekvapene, no so smiechom malý Smieško.
Zvieratká sa zachichotali a zajkovi podali jeho mrkvičku.
„Chceli sme ťa naplašiť a schovať ti niečo, tak ako to robíš vždy ty. Aby si si to aj ty skúsil, aké to je!“ povedali zvieratká.
A veru sa im to aj podarilo. Zajko Smieško ich vždy plašil, či mal pre ne pripravené rôzne vtipy, a teraz mu to zvieratká vrátili.
A tak zajko objavil nielen svoju mrkvičku, ale sa s kamošmi i dobre zabavil!
Od toho dňa ich zajko prestal menej strašiť či im schovávať veci, no vždy si na nejakú srandu čas našiel. A zvieratká mu to potom so smiechom opäť vrátili!
