Leto sa chýlilo už ku koncu a malý Peťko trávil svoje letné prázdniny u svojej babičky. Miloval tam chodiť, pretože sa vždy mohol ísť prebehnúť do lesa hneď nad babkiným domčekom, kde si mohol užiť kopec zábavy.
Buď sa chodil hrať k rieke, kde pozoroval žaby, alebo liezol na stromy či zbieral lúčne kvety. A inak tomu nebolo ani dnes, keď Peťko po raňajkách vybehol z domčeka a už utekal rovno do lesa. Po cestičke vyšiel až na lúku, no vtedy sa spustil obrovský lejak.
Domov to už mal ďaleko, a tak sa obzeral a hľadal akési miesto, kam by sa mohol čo najrýchlejšie schovať. A veru, po chvíli aj zahliadol miesto, kde by mohol ostať, kým dážď neskončí. Bol to obrovský otvor v dutine stromu. Rýchlo vbehol dovnútra a tam ho čosi prekvapilo. Boli tam schody, ktoré viedli nahor do koruny stromu. Zvedavý Peťko si povedal, že to ide preskúmať, a vyliezol po schodoch až celkom hore.
A tam uvidel akúsi pani. Vyzerala ako rozprávková víla! Mala krásne modré šaty a vlasy zlaté ako lúče slnka.
„Dobrý deň prajem, kto ste?“ pozdravil Peťko a víla sa ho trošku naľakala.
„Zdravím, chlapče, ja som dažďová víla. Ako si sa sem dostal? O tomto mieste nevie nik,“ riekla víla a čosi pridala do svojho kotlíka.
„Chcel som sa len schovať pred dažďom. Takže ty vytváraš dážď?“ zvedavo sa vypytoval Peťko.
„Áno. Stačí mi tento kotlík a on premení kvapku vody na daždík, pár kvapiek na dážď a miska vody na veľkú búrku,“ vysvetlila víla Peťkovi a ten to s obdivom sledoval.
„Potrebujem teraz ísť po pár byliniek. Buď poslušný a ja sa hneď vrátim,“ riekla víla a Peťko pristúpil bližšie ku kotlíku, aby si ho prehliadol. V hlave ho však vábila jedna myšlienka – čo by sa stalo, ak by namiesto vody pridal do kotlíka čosi iné? Taký cukríkový dážď znie krásne. A veru, dovtedy na to myslel, kým nevytiahol z vrecka sladký cukrík, ktorý mu dala babička, a hodil ho do kotlíka. Potom rýchlo bežal k oknu – a ozaj! – z neba padali sladké cukríky. Peťko ich chytal do dlaní a plnil si vrecká sladkosťami tak veľmi, ako len vedel.
„Čo si to urobil, chlapče? Ľudia si pomyslia, že sa zbláznili! Teraz musím uhasiť oheň a celý kotlík vyčistiť,“ zalamovala víla rukami a Peťko ľutoval, že narobil zmätok. Avšak víle pomohol, aby jej kotlík opäť vytváral len dážď – a cukríkový dážď ostal v jeho spomienkach už navždy.
Bola to jeho najúžasnejšia spomienka na letné prázdniny.
