Kde bolo tam bol, v šírom oceáne, žila jedna osamelá veľryba Helga. Sama putovala veľkým chladným oceánom hľadajúc priateľa. Bola totiž sama. Plávala oceánom a spievala pesničku, ktorou by zaujala inú veľrybu a s ktorou by mohla potom putovať oceánmi a spoznávať moria a hlavne stráviť zbytok života.
V oceáne nájdeme nielen krásne zákutia plné krásnych rias či farebných mušlí, ale i všelijaké ryby či už osem-chápadlové chobotnice všelijakých farieb, malé či drobné hravé rybky, veselé kraby, ktoré smiešne chodia do boku, či predátori ako sú žraloky. No v šírom oceáne natrafíme i na veľkých obrov a to majestátne veľryby. Ktoré sú chránené rybky.
Každá rybka je však výnimočná. Veľryba je chránená ryba a výnimočná je nielen svojou veľkosťou, ale u veľrýb je totiž zvykom, že v oceáne spievajú pesničku, ktorou si hľadajú kamaráta. A v oceáne veru už veľa tých veľrýb nie je. No Helga už rodinu nemala, no spomínala si radu svojej mamy, ktorá znela: „Nikdy sa nevzdávaj a ďalej spievaj!“ Helga sa preto nevzdávala a plávala oceánom spievajúc v nádeji, že raz na niekoho určite natrafí.
Preplávala už skoro celý chladný oceán, plávala dokonca i cez krkolomné útesy až ku neprebádaným vodám. No jej pieseň nik nepočul. Po ceste stretla rôzne páriky či rodinky veľrýb, ktoré si veselo plávali navôkol, no tie už svojimi piesňami svoju rodinu našli. Roky ubiehali, no Helga stále bola sama..
Helga si spievala a spievala, no nik ju nevypočul a ani jej na jej pieseň neodpovedal. Keď tu zrazu po dlhých rokoch samoty, zjavilo sa pred ňou čosi. Niečo také veľké veru nevidela. Žeby to bola veľryba? Žeby niekoho konečne našla? Dúfala Helga a opatrne sa k tej veľkej veci priblížila. No v tom ju niečo chytilo! A išlo to z tej zvláštnej veľkej veci! Helgu chytila veľká rybárska sieť, ktorá šla z veľkej lode. Nebola to veru žiadna veľryba. „Pomóc!“ zakričala smutne Helga, zamotaná v sieti, no v šírom okolí nikoho nevidela. Nevedela, čo sa to deje, kričala o pomoc, spievala a snažila sa zo siete dostať von. No nešlo to. Keď dospievala Helga poslednú slohu a už-už sa išla vzdať, pomaly padala a padala do sieti, keď v tom začula akúsi pieseň. Nebola to však hocijaká pieseň..bola to jej pieseň!
Helga sa otočila ako len vedela a povedala si, že to nevzdá! Tak ako ju mama učila! Nemôže sa nikdy vzdávať! Helga zatrepala s chvostom tak silno, že sa zo siete vyslobodila a rýchlo odplávala preč od hrozivej siete a lode. Nabrala energiu a plávala za piesňou tak rýchlo ako len vedela. Zrazu hľadela na veľrybu, ktorá veselo spievala jej pieseň!
„To je, ale krásna pieseň. Tak sa mi páčila, až som ju musela zaspievať!“ povedala jej o niečo väčšia veľryba, ktorá sa ňu usmievala. Helga neverila tomu čo vidí a začala spievať tiež. Helga konečne našla priateľa! A jej sen sa konečne splnil.. nielenže putovala oceánmi a objavovala krásy morí, ale vytvorila si i rodinu, ktorú tak veľmi potrebovala! Nik by predsa na svete nemal byť sám. Dúfala, že už na hrozivú loď so sieťou už nenatrafí ani ona ani žiadna veľryba. Neverila, že na priateľa, Helga natrafí práve vtedy, keď sa už ide vzdať. Preto vedela, že sa nikdy nesmie vzdávať a učila i svoje malé veľrybie detičky, že sa nikdy nesmú vzdávať, a že majú hlavne spievať!
