Existuje dom, v ktorom žijú len psíci. Ľudia sa tam o nich chodia starať. Dávajú im najesť, ošetrujú ich a hladkajú. Bývajú tam psíci, ktorí nemajú svojho pána. Sú opustení.
Aby sa nemuseli potulovať, žijú práve v takom útulku, kde je o nich postarané. Občas do psieho domu niekto zájde, vyberie si opusteného psíka a vezme si ho domov. Takto to urobila aj Anička a jej mamička.
Bolo vtedy sychravé jesenné popoludnie, keď sa Anička so svojou mamičkou vydala do útulku vybrať si psíka. Prechádzali sa spolu a nakúkali do každej búdy aj do každej ohrady, kde psíci pobývali. Pani ošetrovateľka išla s nimi a opisovala im, aký je ktorý psík. Niektorí totiž mali radi deti a chceli by vystrájať a niektorí zase už potrebovali len odpočívať.
Keď takto Anička nakúkala do jednej ohrady, uvidela tam niekoľko psíkov pokope. Všetci mávali chvostíkmi a poskakovali na plot. Len jeden bol schovaný v rožku a bojazlivo pozeral. „Pani ošetrovateľka, môžem za ním?“ spýtala sa Anička. „Áno, môžeš. Ale musíš opatrne. Jeho prví majitelia sa o neho nestarali pekne a on sa teraz bojí,“ povedala pani, ktorá ich sprevádzala útulkom.
Anička si teda otvorila ohrádku. Pomaly si sadla k psíkovi a natiahla k nemu ruku. „Neboj sa, ja ti neublížim. Ver mi,“ zašepkala Anička. Psík sa na ňu pozrel, pomaly si ovoňal jej natiahnutú ruku a prikrčil sa pod ňou. „Tohto chcem,“ povedala Anička a rozhodne sa pozrela na mamičku.
A bolo rozhodnuté. Anička sa do psíka úplne zamilovala. Dala mu meno Alf a starala sa o neho, ako najlepšie mohla. Alf postupne získaval jej dôveru a prestával sa báť. Raz však musel nazbierať veľa odvahy.
Ubehlo niekoľko mesiacov, Anička už bola väčšia a chodila do školy. Keď popoludní prichádzala zo školy domov, občas si cestu skrátila cez blízky les. Alf ju väčšinou čakal na polceste. Poslušne ju vyzeral a potom ju sprevádzal domov. To popoludnie ale Anička neprichádzala. Alf začínal byť netrpezlivý. Prechádzal na mieste a snažil sa čo najviac natiahnuť krk, aby svoju Aničku zahliadol. Ona ale nikde.
Alf sedel pred lesíkom. Chcel sa ísť pozrieť, či tam Anička niekde nie je. Veľmi chcel ísť do lesa zistiť, čo sa stalo. Ale bál sa. Jeho prví majitelia, u ktorých býval, než bol v útulku, ho v takom podobnom lese priväzovali k stromu a nechávali ho tam. Alf nikdy nechápal prečo. Odvtedy mal veľký strach ísť do lesa. Vždy, keď sa k nemu priblížil, prepadol ho taký zvláštny pocit a mal až husiu kožu. Teraz však išlo o jeho Aničku. Čo ak sa jej niečo stalo?
Alf začal zhlboka dýchať a odhodlávať sa. Po pár minútach sa rozbehol. V ústrety svojmu strachu, v ústrety svojim obavám. Jeho láska k Aničke bola predsa len väčšia. Potreboval ju nájsť. Prebehol lesom, zavetril vôňu svojho milovaného dievčatka a bežal za ňou.
O chvíľu našiel Aničku ležať v menšej priekope. Na chrbte mala ešte aktovku. Nepohybovala sa. Alf za ňou skočil a začal ju horúčkovito olizovať a pritom štekať. Anička otvorila oči a bola šťastná, že vidí svojho kamaráta.
„Alf, ty si ma našiel? Ty si za mnou prišiel? Veď sa lesa bojíš. Ja som taká rada, že ťa mám. Pošmykla som sa, spadla a pritom sa udrela do hlavy. Ani neviem, ako dlho tu som,“ vysvetľovala Anička a pritom objímala svojho psíka. Alf pomohol Aničke vstať. Nechal ju, aby sa o neho opierala. Bezpečne ju doviedol domov.
Tam už na nich čakali rodičia. Keď im Anička všetko vyrozprávala, boli šťastní, že majú tak odvážneho psíka. A Alf? Mal zo seba dobrý pocit. Prekonal svoj strach a zachránil svoje dievčatko. Anička mu odvtedy nehovorila inak ako hrdina.
