Za zeleným údolím v maľovanej dedine žije niekoľko detí. Všetky majú rady jednu hru. Futbal. Každý deň všetci kopú do lopty, skúšajú kľučky, prihrávky, ale hlavne sa učia spolupracovať a byť kolektívni hráči.
Futbal nie je len o tom kopať do lopty a dávať rany, je to o tíme. O tom, že hráči sa musia naučiť spoliehať jeden na druhého a prihrávať si. O tom sa presvedčili aj deti z maľovanej dediny. Stalo sa to nedávno na jeseň.
Vonku bolo síce sychravo, ale stále celkom dobré počasie na to, aby sa mohol konať futbalový zápas. Vtedy mali hrať deti z maľovanej dediny, hovorili si Maľované kopačky, proti deťom zo zeleného údolia. Tie si hovorili Zelenáči. Obe skupiny detí poctivo trénovali. Zelenáči aj Maľované kopačky túžili vyhrať.
Keď nadišiel deň veľkého futbalového stretnutia, všetci boli nervózni. Na tribúnach okolo ihriska sedeli rodičia a babky s dedkami. Chceli povzbudzovať svojich malých hráčov. Na ihrisku si kapitáni podali ruky a rozhodca zvolal: „Keď zapískam, môžete začať. Ale nezabudnite na to, nech je všetko férové. Žiadne podvody, žiadne fauly, chcem vidieť peknú hru, ktorú si budete užívať.“
Akonáhle rozhodca zapískal, futbal sa začal. Diváci povzbudzovali svoje deti. Maľované kopačky boli rýchlejšie a neuveriteľnou rýchlosťou prebiehali na ihrisku zo strany na stranu. Zelenáči zase mali väčšiu silu, takže vedeli poriadne vystreliť alebo prihrať cez celé ihrisko. Oba tímy boli veľmi dobré. Už to vyzeralo, že to skončí remízou, keď v tej chvíli Zelenáči začali niečo kaziť. Namiesto toho, aby si prihrávali a pomáhali, si len nadávali.
A tak sa medzi hráčmi od Zelenáčov ozývalo stále dookola: „Ty to nevidíš? Prečo si to nespracoval? Čo to robíš? To si mal dobehnúť! Pohni sa, nebuď lenivý!“ Namiesto spolupráce robili chybu za chybou, boli roztržití a nahnevaní. Maľované kopačky toho využili a dali Zelenáčom svoj prvý gól. Mali veľkú radosť. Zelenáči nahnevane hľadeli na zelený trávnik a kopali nohami do trávy.
Vtedy sa v hľadisku napriamil jeden veľmi dôležitý hosť. Bol to futbalista, ktorý patril medzi najlepších. Nemohol sa na správanie Zelenáčov pozerať, a tak si ich všetkých zavolal na striedačku. Malí futbalisti najprv boli v šoku. Všetci dobre vedeli, kto to je. Boli nadšení, keď si ich zavolal práve on.
Bývalý futbalista sa k nim naklonil a povedal: „Sledujem vás od začiatku zápasu. Viete hrať veľmi dobre.“ „Tak prečo sme teda dostali gól?“ spýtal sa jeden z hráčov. Futbalista sa len usmial a pokračoval: „Pretože nespolupracujete. Len po sebe kričíte. Neužívate si tú hru, nehráte ako tím. To je vaša chyba. Keď budete všetci za jedného a nebudete si nič vyčítať, môžete vyhrať. Ale hlavne si hru užijete a vychutnáte. Budete mať z toho radosť.“
Zelenáči sa zamysleli. Futbalista mal pravdepodobne pravdu. Keď potom vyrazili na ihrisko, pamätali na jeho slová. Nekritizovali sa, nenadávali si, prihrávali si, užívali si hru a navyše dali gól. Bolo to skvelé. A aj keď zápas skončil remízou, mali veľkú radosť z hry.
Po skončení zápasu sa pozerali na tribúnu aj na striedačku. Hľadali veľkého futbalistu a chceli mu poďakovať. Už tam ale nebol. Akoby zmizol. Len na striedačke ležal na lavičke odkaz: „Ja som vedel, že to zvládnete.“ Zelenáči boli radi, že im niekto ukázal, ako na to, a že im pripomenul, že futbal nie je len o výhre, ale o spolupráci.
