Keď sa v kalendári objaví mesiac október, v hájovom lesíku sa konajú jesenné radovánky. Veveričky usporiadajú veľkú hostinu a pozývajú na ňu všetky zvieratká z lesa.
Doprostred medzi stromy umiestnia stôl a ten vyzdobia samými dobrotami a peknými októbrovými vecami. Napríklad tam môžeš vidieť oriešky, šišky, jarabiny, ale tiež džem z horúcich šípok alebo sušené jabĺčka. Sušeným jabĺčkam sa hovorí krížaly. Na hostinu sa vždy všetky zvieratká tešia. Ale nebolo tomu tak vždy.
Pred pár rokmi veveričky usporiadali hostinu po prvýkrát. Všade po lese to rozhlásili. Vtáčiky lietali široko ďaleko a oznamovali: „Dnes veveričky pozývajú všetkých na veľkú jesennú hostinu. Sú vítané všetky zvieratká!“
Keď to ostatní počuli, radovali sa. Zvieratká sa veľmi tešili, že sa stretnú, dobre sa najedia a zabavia sa spolu. Navyše každý chcel niečo doniesť a veveričkám prispieť. A tak si ježkovia napichli na pichliače jesenné jabĺčka, jazvece našli tie najchutnejšie hríby a líšky niesli šípky a jarabiny. Po lese to len šuchotalo, cupitalo a ťapkalo. Každé zvieratko sa na hostinu tešilo a snažilo sa dôjsť k veľkému stolu veveričiek včas.
Dokonca aj dážďovky chceli prísť. Keď sa však plazili smerom k veveričkám, počuli niečo, čo ich vydesilo. Leteli nad nimi vtáčiky a štebotali si medzi sebou: „Počul si, že tam na hostine budú aj sušené žížaly? To bude báječné. Mňam, to bude pochúťka.“
Keď to dážďovky počuli, zarazili sa a zastavili. „To nie je možné. Oni tam chcú jesť sušené dážďovky. Čo budeme robiť? Tam nejdeme!“ rozhodli sa dážďovky, otočili sa a začali sa plaziť späť. Popoludní, keď všetci zasadli k hostine, zvieratká si len pochvaľovali, aký skvelý nápad to bol. Veveričky sa tešili, že prišlo toľko zvieratiek.
Potom ale jazvec povedal: „Nevidel niekto dážďovky? Tak veľmi sa tešili, a nakoniec tu nie sú. Vie niekto, čo sa s nimi stalo?“ „Nie, netuším,“ hovorilo jedno zvieratko cez druhé. „Poďme ich nájsť a prinesieme ich na hostinu, poďte,“ rozhodol jazvec. A tak sa zvieratká, skôr než začala hostina, vydali po dážďovky.
Po chvíli jazvec uvidel trčať z hliny dážďovkové chvostíky. Zavolal na ne: „Haló! Dážďovky! Vylezte! Čo sa deje? Prečo ste neprišli za nami na hostinu k veveričkám?“ Dážďovky sa pomaly vynorili z hliny. Najprv sa len krútili a nechceli povedať, prečo neprišli. Potom však išli s pravdou von. „Počuli sme, že si tam chcete dávať sušené žížaly. A my nechceme byť na jedenie.“ Jazvec najprv nechápal, ako na to dážďovky prišli. A potom mu to došlo. „To ste zle počuli. Na jedenie tam budú sušené krížaly, nie žížaly. To sú sušené jabĺčka. Nemusíte sa báť. Nikto vás jesť nebude. Poďte. Vylezte mi na chrbát a ja vás tam rýchlo zanesiem, aby ste si ešte užili hostinu s nami.“
Dážďovkám sa uľavilo. Tak veľmi sa báli, že by ich niekto zjedol. Nakoniec sa neskôr popoludní všetci stretli na veľkej jesennej hostine. Všetky zvieratká sa najedli, pekne sa spolu porozprávali a upevnili priateľstvo. A dážďovky nikdy nezabudli na to, že nemajú veriť tomu, čo len niekedy niekde začujú. Je lepšie sa opýtať, ako to naozaj je, než hneď urobiť záver. Skoro kvôli tomu prišli o veľmi pekný večer s kamarátmi.
