Víla Tamarka bývala v čarovnom lese, kde kvitli farebné stromy a každý z nich mal svoj hlas a príbeh. Jedného dňa si všimla, že najväčší dub – ktorému všetci hovorili Ľuboš – začal vädnúť. Jeho lístie bledlo, konáre klesali a vtáky na ňom prestali spievať.
Tamarka sa ho opýtala, čo sa deje. Dub jej pošepol: „Som smutný. Všetci ma obdivujú, ale nikto sa ma nepýta, čo cítim. Nikto nepočúva moje príbehy.“ Víla bola prekvapená. Myslela si, že strom je šťastný len tým, že môže rásť.
Rozhodla sa niečo urobiť. Zvolala všetky lesné zvieratká a navrhla, aby si každý večer vypočuli príbeh od Ľuboša. Prvú noc rozprával o tom, ako pred rokmi ukryl zajačika pred búrkou. Druhú noc o tom, ako prežil zimy bez listov.
Každým dňom sa strom viac zelenal a jeho hlas bol veselší. Zvieratká si sadali k jeho koreňom a pýtali sa na všetko, čo zažil.
Tamarka z toho urobila tradíciu – „večerné príbehy pod dubom“. Deti z okolitých dedín začali chodiť tiež a z lesa sa stalo miesto múdrosti a radosti.
