Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna lúka. Jar nám pomaly klopala na dvere a lúku okrem rozkvitajúcich sa kvietkov ohrievali i prvé teplé lúče slnka. Príroda sa začala prebúdzať zo zimného spánku, tak ako aj krásny fialový motýľ menom Lila.
Jej krídla sa trblietali na slnku a občas boli fialové, občas mali odlesky ružovej či dokonca modrej. Lila bola zvedavý malý motýľ, ktorý najradšej objavoval všetky kvietky na lúke.
Ako každé ráno, Lila vstala a vyletela ponad lúku, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu. Na kvietkoch a tráve sa ešte stále trblietali kvapky rannej rosy. Lila si sadla na kvietok a z kvapiek rosy si vyčistila svoje krídla i tykadielka. Keď sa poumývala, nadýchla sa krásnej vône, ktorú biely kvietok mal, a vzniesla sa vysoko do neba.
Keď v tom do čohosi silno narazila. Ponad Lilu preletel húf vtákov a narazili do nej tak silno, že spadla do neďalekých kríkov, ďalej od jej lúky.
„Au, moje krídlo!“ zastonala od bolesti, keď skončila dobúchaná kdesi v kríkoch. A tak sa malý motýľ len smutne trepotal, hľadajúc akúsi pomoc. Krídlo mala poranené a vzlietnuť sa jej veru nedarilo. Lila sa vyplazila spod kríka a uvidela, ako je jej lúka ďaleko. Slzičky sa jej hrnuli do očí a navôkol nebol nik, kto by ju z jej lúky počul alebo jej pomohol.
Vtom sa ozval slabý hlások:
„Si v poriadku?“ povedalo čosi z kríkov. Lila len smutne pokývala hlavou a ukázala na svoje ranené krídlo.
Zrazu z kríka vyskočila malá modrá žabka. Taká malá, ako nechtík na palci!
„Ja som Milo, pomôžem ti?“ spýtala sa malá skákajúca žabka, keď priskočila k ranenému motýľovi.
Lila smutne prikývla a so strachom odpovedala:
„Ahoj, Milo, ja som Lila. Mám poranené krídlo, nabúrala som do húfu vtákov. Neviem, ako mi vieš pomôcť, neviem lietať.“ odvetila smutne, trošku mala zo žabky strach.
Malú žabku to však neodradilo, chcela jej pomôcť.
„Neboj sa, Lila, niečo vymyslíme,“ odvetila žabka a pohladila raneného motýľa, aby ho trošku povzbudila.
„Hneď som tu!“ povedal Milo, keď dostal nápad. Žabka sa stratila v kríkoch a bola fuč.
„Ach, určite ide zavolať ďalšie žabky a dajú si ma na večeru, určite ma zjedia!“ pomyslela si Lila a nariekala a nariekala. Och, nemala veriť tej žabke!
No v tom sa z kríkov opäť vynoril malý Milo a v rúčkach zvieral akési bylinky. Zobral kvapku z rosy, aby očistil Lile ranené krídlo, a vysypal naň bylinky. Potom odtrhol steblá trávy a ranu nimi spojil a spevnil. Išlo mu to od ruky a bol ako skutočný doktor!
„Toto ti pomôže, tak ma to učila moja maminka, ona pomáhala všetkým zvieratkám, keď ich niečo bolelo,“ povedala žabka s úsmevom.
Lila neverila vlastným očiam. Skutočne ju nechcel zjesť a naozaj jej chcel len pomôcť. Pochopila, že nie všetko je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Síce vzlietnuť ešte Lila nevládala, ale krídlo ju už tak nebolelo. Bola rada, že jej malá žabka pomohla.
„Teraz si to budeš musieť na chvíľu oddýchnuť,“ poradil jej Milo.
„Ďakujem za pomoc!“ odvetila Lila s úsmevom.
A tak sa malá Lila svojmu novému kamarátovi poďakovala a ten jej pomohol nájsť cestu späť domov, na jej lúku kvetov. Lila si uvedomila, že nielen z výšky, ale aj zo zeme je jej lúka krásna.
Nasledujúce dni spolu s jej novým kamošom Milom skúmala lúku zo zeme a objavovala miesta, o ktorých veru z výšky ani len netušila. Objavila drobné kvietky, ba i malé mraveniská plné nových kamarátov.
A tak sa postupne Liline krídlo zahojilo a ona opäť mohla voľne lietať. Síce najskôr žabke Milovi neverila, ale bola rada, že jej pomohol, a stali sa z nich skutoční priatelia. Od toho dňa si Lila dávala väčší pozor, kde lieta, a keď bola na zemi, objavovala tajomné nové miesta spolu s jej novým priateľom Milom, ktorý si získal jej dôveru.
