Kedysi dávno, za horami a dolami, bola raz jedna krajinka. V tejto ďalekej krajine žil veľký modrý drak menom Hektor. Mal trblietavé modré šupiny, ktoré sa leskli ako obloha, a z úst vedel šľahať hrozivé plamene.
Avšak Hektor nebol taký zlý drak, ako si všetci mysleli. Bol priateľský, no veľmi osamelý. Žil sám hlboko v lese v hore, pretože sa ho ľudia v neďalekom kráľovstve báli, a tak sa im radšej vyhýbal. Nikdy sa s ním nestretli, no povery hovorili o hrozivom drakovi v hore, a tak si ľudia mysleli, že všetky draky sú zlé.
Bolo krásne jarné ráno a malá princezná Žofia, ktorá žila na zámku, sa vybrala na prechádzku do lesa za kráľovstvom. Ako si tak vykračovala lesom, zbierala krásne kvietky, na ktoré natrafila. Popri zbieraní farebných kvietkov a pospevovaní si pesničiek však zablúdila a nevedela nájsť cestičku, ktorá vedie späť do zámku. Zlatovlasá Žofia sa zatúlala príliš ďaleko a keď slnko začalo zapadať, začala sa v lese báť. Držala kvietky v náruči, hľadajúc v tmavom lese cestu späť.
V tom začula za sebou slabé vrčanie. Keď sa princezná otočila, zbadala, ako okolo nej krúži svorka vlkov, ktorým v tme len svietili žlté hladné oči. Práve keď sa vlci chystali vrhnúť sa na malú princeznú, nad lesom sa zjavil obrovský tieň. Princezná sa pozrela nad seba a nad ňou lietal veľký modrý drak. Bol to drak Hektor. S buchotom pristál a vydal hlboký rev. Hlasným revom vyhnal hladných vlkov a tí vystrašení utiekli hlboko do lesa.
Princezná, zvierajúc kvietky a svoje veľké ružové šaty, pozrela vystrašene na draka, ktorý pred ňou stál. Ten mal však na tvári priateľský pohľad.
„Ďakujem, zachránil si ma,” odvetila princezná ešte vystrašeným hlasom.
„Mňa sa nemusíš báť. Poď, vezmem ťa domov,” povedal vrúcne drak.
Princezná zaváhala, no nakoniec prikývla. Veď predsa draky sú hrozivé, no on ju zachránil.
Hektor opatrne spustil modrasté krídlo na zem a Žofia mu vyliezla na chrbát. Drak sa mocným mávnutím vzniesol k oblohe a preniesol ju cez koruny stromov až do neba posiateho ligotavými hviezdami. Princezná len obdivovala so smiechom ligotavé hviezdy a užívala si vietor vo svojich zlatých vlasoch.
Keď dorazili k zámku, kde princezná žila, stráže sa zľakli, keď pred bránou zbadali pristávať veľkého draka.
„On je priateľ. Zachránil ma,” zvolala princezná rýchlo, aby stráže pred zámkom nezačali na milého draka Hektora útočiť.
Kráľ a kráľovná vybehli zo zámku a vystrašene sa rozbehli k svojej dcérke a pevne ju objali. Princezná im vysvetlila, ako ju drak zachránil a doviedol až domov.
„Ďakujem, že si zachránil našu dcérku, princeznú,” povedal kráľ drakovi. Ten sa milo usmial a do neba vyšľahal pár radostných ohnivých plameňov.
Od toho dňa už Hektor nebol viac sám. Kráľovstvo mu dovolilo žiť s nimi, a tak sa priateľský drak usídlil v skale za zámkom a každý deň dohliadal na bezpečie kráľovstva. Keď prišiel nejaký nepriateľ k hradbám kráľovstva, drak Hektor ich hneď svojim revom odplašil.
A čo bolo s princeznou Žofiou? Tá dala šancu drakovi Hektorovi a uverila, že i veľké hrozivé stvorenia môžu byť priateľské. Každý deň ho navštevovala a tak Hektor spolu s princeznou na chrbte objavovali čarovné zákutia ich krajiny.
