Bol posledný týždeň letných prázdnin a malá Gabriela so svojou rodinkou trávila posledné teplé dni na svojej chate. Dnes sa vybrali na prechádzku do neďalekého lesa.
„Mami, prečo každé zviera vydáva iný zvuk? Vtáky spievajú, psy štekajú, žaby kvákajú… Prečo nehovoria rovnako?“ spýtalo sa zvedavo dievčatko, keď si vykračovalo po lesnej cestičke.
Maminka sa jemne usmiala a odvetila: „Pretože každé stvorenie má svoj vlastný spôsob rozprávania. Rovnako ako ľudia v rôznych krajinách hovoria odlišnými jazykmi. Preto naša mačka Cilka mňauká a náš psík Fifo šteká,“ vysvetlila múdro.
Gabriela pokrčila nos – stále si nebola istá, či rozumie. „Veď to nemôže byť také zložité,“ povedalo si dievčatko pre seba a pozorne počúvalo zvuky lesa. Les bol plný všelijakých zvláštnych tónov, aké si nikdy predtým tak nevšímala. Poriadne sa započúvala – začula bzučanie, šušťanie lístia a v diaľke i jemné štebotanie.
Ako si tak vykračovali lesom, Gabriela obdivovala vysoké stromy, kvietky ukryté pod lístím aj čudesné zvuky. Zrazu zbadala oranžovú veveričku, ktorá veselo skackala z konárika na konárik. Okolo nej preleteli vtáci, ktorí si sadli na konárik a začali hlasno spievať. Dievčatko sledovalo, ako každý tvor robí čosi iné – veverička poskakuje a hľadá oriešky, vtáčiky lietajú a spievajú.
„To je harmónia prírody,“ povedala maminka ukazujúc na veveričku a vtáčikov na jednom konáriku. „Nerozprávajú rovnakou rečou, ale predsa si rozumejú a rešpektujú sa v lese.“ Gabriela prikývla a s údivom ich pozorovala.
Zrazu ich vyrušil zvláštny zvuk – akési klopkanie. „Ťuk, ťuk,“ ozývalo sa lesom. Zvuk sa stupňoval a malá Gabriela sa schovala za ocka a pevne ho stisla. „Čo je to za zvuk?“ spýtala sa vyplašene.
Rodinka pomaličky kráčala po lesnej cestičke ďalej. Gabriela vykukla spoza ocka a jej strach sa zmenil na prekvapenie. „Ďateľ!“ usmial sa ocko a ukázal na malého vtáčika, ktorý ťukal do dreva.
„Možno je to jeho spôsob, ako hovorí,“ povedalo dievčatko.
„Výborne, Gabi, pomaly tomu začínaš rozumieť,“ pochválila ju maminka a pohladila ju po zlatých vláskoch.
Počas nasledujúcich dní na chate a v lese Gabriela počúvala kvokajúce sliepky z neďalekej dediny, štebot vtáčikov aj kvákanie žiab z rybníka pri lese.
Dievčatko začalo chápať harmóniu, o ktorej jej maminka hovorila. Síce zvieratká nerozprávajú tou istou rečou, no predsa si v lese rozumejú.
A tak Gabriela spoznala nielen prírodu, ale sa aj niečo nové naučila. Veď predsa nemusíme byť rovnakí, aby sme si rozumeli.
