Každé ročné obdobie je niečím zvláštne. Napríklad na jeseň začína padať lístie, vietor má väčšiu silu a častejšie prší. Niektoré deti nemajú jeseň rady práve kvôli dažďu. Iné si ale dokážu aj toto obdobie užiť. Rovnako ako Martinka.
Copatá blondínka s modrými očkami a nekonečným úsmevom. Martinka, aj keď je už veľká, chodí predsa do prvej triedy, miluje skákanie v kalužiach. A preto, keď prší, jasá. Nebolo tomu ale tak vždy.
Keď bola Martinka malá, nemala rada vodu. Akúkoľvek. Jedného dňa však nechuť k vode prelomila. Keď mala ísť zo škôlky domov, vonku sa rozpršalo. Martinka stála vo dverách škôlky, mračila sa na celý svet a nechcela vykročiť von. „Mami, ty si nevzala dáždnik, ani pršiplášť?“ mrzuto sa pýtalo malé dievčatko, čo chcelo zostať suché. „Nie, zlatíčko, nevzala. Poď, to prebehneme,“ usmiala sa mamička na svoju dcérku. Tá sa ale nechcela ani pohnúť.
Zrazu ale začula niečo zvláštne: „Jupí, to je paráda! Plesk a ešte raz plesk. Hurá!“ „Čo to je?“ pýtala sa Martinka mamičky. „Čo? Ja nič nepočujem,“ nechápala mamička. Martinka ale zase počula, ako niekto vykrikuje: „To je paráda! Skáčem! Letím! Padám! Plesk.“
Martinka sa začala rozhliadať okolo seba. Predsa sa jej to nezdá. Naozaj niekoho počuje. Zadívala sa poriadne do dažďa a v tej chvíli to zbadala. Kvapky, ktoré padali na zem, si to náramne užívali. Jedna, druhá, tretia. Ďalšie a ďalšie. Vždy, keď leteli dolu, volali: „To je skvelé, ja letím! A už to špliecha. Hurá!“
Martinka pozerala na dážď. Neveriacky natiahla ruku a jedna z kvapiek jej spadla do dlane. Chvíľu sa len tak kotúľala v malej rúčke. Keď sa zastavila, narovnala sa a spýtala sa: „Martinka, prečo nemáš rada dážď? Veď je to fajn špliechať a čľapkať sa vo vode. Padať alebo skákať v kalužiach a pritom odrážať vodu do všetkých strán. Je to zábava. Navyše dážď je užitočný. Keby nebol, všetko by uschlo. Tráva, kvety, zvieratká by nemali čo piť. Je dobré, keď občas zaprší.“
„Takže sa mi to nezdá? Ty naozaj rozprávaš? A ostatné kvapky tiež?“ čudovala sa Martinka. „Áno, rozprávam, a áno, je nás viac, kto rozpráva. Ale počujú nás len deti. Dospelí už nie.“ „Aha,“ premýšľala ďalej Martinka. „A naozaj si myslíš, že je to fajn skákať v kalužiach? Viem, že voda je užitočná, ale ja jednoducho nemám rada byť mokrá.“ „Tak to skús, Martinka. Uži si to, že prší. Aj dážď môže byť pekný. Keď ti to mamička dovolí, tak sa namoč. Odraz vodu do všetkých strán,“ povedala kvapka a skotúľala sa z detskej dlane na zem.
Martinka nad tým premýšľala. Možno by to naozaj mohla skúsiť. Tie kvapky vyzerali tak šťastne a ona chcela byť tiež. Drepla si teda na prah pri dverách škôlky a rukou najprv opatrne začliapkala v kaluži. Naozaj jej to prišlo smiešne, a tak sa pousmiala. Keď mamička Martinku pozorovala, neverila vlastným očiam. „Čo to robíš, zlatíčko?“ spýtala sa svojej malej dcérky, ktorá čupela pri mláke a prstom v nej trochu čľapkala. „Skúšam, aké to je, zamokriť sa a ošpliechať. Kvapky hovorili, že je to fajn. A že je to zábava. Že to mám skúsiť,“ vysvetľovala Martinka.
Mamička sa nechápavo pozrela. „Tak, hovoríš, kvapky, hej?“ usmiala sa. Martinka prikývla na súhlas. „Tak keď ti to hovorili kvapky, to sa musí vyskúšať poriadne,“ povedala mamička a poskočila si v najbližšej mláke. Martinka vytreštila oči, čo to mamička robí? „No čo, ty si myslela, že ja to neviem? Tiež si viem užiť dážď. A keď to ide, tak to tiež urobím. Teraz už ideme rovno domov. Nevadí, keď sa zmáčame a zašpiníme. Doma sa usušíme a prezlečieme. A zima tiež nie je. Je ideálny čas počúvať kvapky a užiť si kaluže a pršanie. Tak poď, dievčatko, ukáž, ako to vieš,“ povzbudila mamička Martinku.
Tá, keď videla mamičku brodiť sa dažďom a pri tom si pospevovať, neváhala už ani minútu a vybehla do dažďa von. Skákala si v kalužiach, tancovala si v daždi a smiala sa od ucha k uchu. Okolo seba len počula volajúce kvapky: „To je super, pozri na mňa, ja letím!“ Odvtedy má Martinka dážď rada. Dokonca sa naň teší. Keď už začína pršať, pýta sa mamičky, či je teraz ten správny čas na to užiť si dážď. A ak mamička povie áno, Martinka vybehne von a tancuje spolu s kvapkami dažďa.
