V domčeku za lesom žil chlapec menom Daniel. Les, ktorý sa rozprestieral za chlapcovým domom, bol čarovný.
Keď pracoval na mamičkinej záhradke, zrazu sa pred ním objavil zajko. Ten mu vysvetlil, že zablúdil a že žije v kúzelnom lese za jeho domom. Spoločnými silami potom našli cestu späť a zajko sa dostal domov do svojho kúzelného lesa. Ako to všetko zvládli? To ste sa mohli dočítať v rozprávke Kúzelný les.
Odvtedy sa zajko a Daniel stali nerozlučnými kamarátmi a zažívajú spolu rôzne dobrodružstvá. Napríklad nedávno na jeseň, keď pomáhali srncom zhadzovať parôžky.
Jeseň už bola v plnom prúde a Daniel šiel navštíviť svojho kamaráta zajačika do čarovného lesa. Pavučinová brána ho už púšťala úplne sama. Nezabránila mu ísť dovnútra, pretože vedela, že Daniel je priateľ a skôr v lese pomáha, než aby tam robil neporiadok. Dokonca zvieratká, ktoré v lese žili, si Daniela obľúbili.
Keď sa to jesenné popoludnie prechádzal chlapec so zajačikom medzi papradím, začuli nejaké smutné a tiché vzlykanie. „Čo ja budem robiť? Takto neprivítam zimu. Ako len budem vyzerať. Ako trdlo. Už je čas a mne to stále nejde.
„Zajko, počul si to?“ spýtal sa Daniel. Zajko prikývol hlavou, že áno, a položil si labku na ňufáčik, aby ukázal kamarátovi, nech je ticho. Prikrčil sa a opatrne sa rozhliadal, kto to v lese narieka. Po chvíli zajko ukázal labkou pod veľký strom ku kroviu: „Pozri, tamto.“ Keď sa Daniel pozrel, uvidel tam srnčeka, ako si stále nejako utiera hlavu o zem, hlinu a kmeň stromu. Zajko s Danielom k nemu prišli a spýtali sa, čo ho trápi a prečo si stále niekde škriabe hlavu. Možno by mu mohli pomôcť.
Srnček sa na nich smutne pozrel a spustil: „Tak sa mi pozrite na moju nešťastnú hlavu. Je jeseň, srnci majú zhadzovať parôžky. Zimu musíme privítať s čistou hlavičkou. Všetci ostatní kamaráti parohy zhodili a ja stále nič. Vyzerám ako nemehlo, ktoré to nevie. Taká hanba. Ako môžem privítať zimu, keď mám stále na hlave parôžky. Neviem, prečo mi nechcú spadnúť.
„No, nijako zvláštne nevyzerajú,“ povedal Daniel, keď si prezeral srnčekove parôžky. „Neboj sa, srnček. Niečo vymyslíme. Veď sme v čarovnom lese,“ utešoval ho zajko. Chvíľu premýšľal a potom ho niečo napadlo.
„Daniel, zabehni prosím pre sovu. A tá, nech zavolá všetky vtáčiky, ktoré v lese bývajú. Už viem, aké kúzlo použijeme, aby srnček mohol zložiť parôžky,“ povedal zajko a Daniel sa na nič nepýtal a už bežal pre sovu. Vedel, že nezostáva veľa času. Zima sa blížila a srnček potreboval vyzerať tak, ako má. Keď Daniel dobehol k sove, odkázal jej, nech zavolá všetky vtáčiky a nech letia k srnčekovi a k zajkovi k veľkému stromu pri kroví, že ich nutne potrebujú.
Po chvíli sa už všetci zišli na jednom mieste. Zajko vysvetlil, čo sa stalo srnčekovi, a potom dodal: „Jediné kúzlo, ktoré mu pomôže, je to vaše, kamaráti. Lietajúce kúzlo. Sova, povedz zaklínadlo. Vy sa, vtáčiky, pripravte a ty, srnček, sa ani nepohni a nastav hlavu. Neboj sa. Všetko dobre dopadne.“
Sova sa vzniesla nad všetkých kamarátov a začala: „Vtáčiky z lesa, prileťte k nám. Kúzelnú moc vám teraz dám. Pomôžte srnčekovi, použite svoju silu. Priložte svoje krídla k dielu. Nech je všetko tak, ako to byť má. Nech nie je smutný a jeho duša nech je pokojná.“
Vtáčiky sa vzniesli nad hlavu srnčeka. Začali krúžiť okolo neho. Vietor sa zdvihol a vytvoril farebný vír. Bolo to prekrásne. Daniel stál opodiaľ a nemohol uveriť svojim očiam. Zajko sa len usmieval a sova z výšky dohliadala na všetko, čo sa dialo.
Za pár minút vietor utíchol. Vtáčiky sa postavili okolo srnčeka na zem. „Už môžeš, kamarát. Otvor oči,“ štebotali. Srnček pomaly otvoril oči. Pohol hlavou a parôžky necítil. Videli ich vedľa seba pekne na zemi. To bolo radosti.
„Ďakujem vám, kamaráti, zachránili ste ma! Môžem ísť privítať zimu, keď príde. Zajačik, ďakujem, že si mi pomohol. A ty, Daniel, si nám dal ďalší dôkaz, že si zaslúžiš byť v rozprávkovom lese s nami,“ šťastne si poskakoval srnček a všetkým ďakoval. Daniel bol veľmi rád. Zase niekomu mohol pomôcť a opäť zažil skvelé dobrodružstvo. Už sa tešil, keď príde zima, a bol zvedavý, aké zážitky mu prinesie.
