Bola raz jedna dievčina, ktorá si žila poskromne v malej chalúpke na okraji mesta so svojimi rodičmi. Dievča malo úžasný dar, a to to, že vedelo šiť tie najkrajšie šaty sveta. Celé mesto za ňou chodilo, keď potrebovalo šaty na svadby či plesy, avšak dievča samé nikdy svoje šaty neokúsilo. Nevedelo totižto tancovať, a tak len sedelo doma, alebo sa chodilo baviť len medzi vidiečanov.
Jedného dňa sa naša dievčina hneď z rána vybrala na jarmok. Vždy tam chodievala pre čerstvú zeleninu, i občas tam narazila na babičku, ktorá tam nosievala rôzne farebné, hodvábne látky, ktoré sa jej hodili k jej remeslu. Aj toto krásne, slnečné ráno sa takto vybrala tam a mala šťastie.
To ráno tam bola babička, no dnes tam mala obzvlášť špeciálny tovar. Látky strieborné, čierne ako noc, ale aj s motívmi rôznych kvetov. „Babka veru, dnes ste moje šťastie. Tento víkend bude bál a ja šijem mnohé šaty pre rôzne panie a vaše látky sa mi veľmi hodia,“ rieklo dievča šťastne a v tom sa k ním prihovoril mládenec.
„Krásny deň prajem. Tak vy šijete šaty? Tak krásna slečna a ešte aj taká šikovná. Príďte na ples tento víkend. Pozývam vás a nebudete ľutovať. Som skvelým tanečníkom,“ riekol mládenec a dievča sa začervenalo. Muž jej bol veľmi sympatický, no tancovať ona nevedela. „Mladý muž, ďakujem za pozvanie, ale neviem, či ho prijmem. Veď ani vaše meno nepoznám,“ vyhováralo sa dievča, ale muž bol prefíkaný. „Príďte a dozviete sa. Budem vás očakávať,“ povedal a potom odišiel.
„Prečo tam nechceš ísť, Paulínka, veď je to pekný muž. Vyzerá aj silný a milý,“ povedala babička a Paulínka jej napokon povedala jej trápenie. „Na všetko existuje riešenie,“ povedala babka a Paula sa začudovane pozerala. „A aké, babka? Vari ma naučíte tancovať?“ opýtala sa Paula a babka pokrútila hlavou. „To nie, ale mám tu tieto čarovné črievičky. Len si ich nasadíš na nohy a budeš tancovať, akoby si pretancovala každú noc v živote. A k nim ti venujem ako dar aj tú najkrajšiu látku.“ Babička vytiahla spod pultu strieborné črievičky, a k ním látku jemnú, belasú ako nebo.
Paulínka za všetko babičke poďakovala a utekala domov, aby sa pustila do šitia. Trvalo jej pár dní, kým pošila šaty, ktoré si ženy u nej objednali. A nakoniec sa pustila do tých najdôležitejších – jej šiat. Rozhodla sa, že hádam by aspoň mohla skúsiť tie črievičky, a tak si ušila šaty. Boli prekrásne, dlhé po zem, ladné a sukňu zdobili volániky. Naopak, rukávy boli z jemnej čipky, a keď si ich Paulínka obliekla, tak nemohla veriť vlastným očiam, ako jej to svedčí. S neistotou, či sa bude rovnako páčiť aj peknému mládencovi, sa vybrala na sobotňajší ples.
Už z diaľky bola počuť veselá hudba a vo vzduchu rozvoniavalo jedlo. Paula vstúpila do sálu, kde sa ples konal, a tu už neďaleko zahliadla svojho mládenca. Ten hneď, ako ju uvidel, tak sa usmial. „Dobrý večer, krásna dáma. Tak ste predsa dorazili,“ riekol mládenec a venoval Paule bozk na ruku. „Dobrý večer. Prišla som a vy ste mi za to, čo ste sľúbili,“ povedala Paula a muž sa len pousmial. „Som Peter a je mi cťou vás poznať,“ predstavil sa zdvorilo a uklonil sa. „Teší ma, Peter. Ja som Paula,“ riekla a vtom začala hrať pomalá pieseň. Peter ju samozrejme pozval do tanca, čo Paula s miernym strachom prijala.
Avšak stal sa naozaj zázrak. Paula začala robiť krôčik po krôčiku, a jej nohy akoby samé ju viedli. Ten večer tancovala naozaj, ako keby už tancovala po celé roky. Peter s Paulou sa stretli i na ďalších plesoch a postupne sa do seba zamilovali. A možno sú spolu aj doteraz, a to len vďaka babičke, ktorá pomohla Paule a dala jej odvahu okúsiť šťastie a ísť za hlasom svojho srdca.
