Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden malý obláčik menom Modrík. Ako sa tak obláčik sám túlal po šírom nebi a plával si na modrej oblohe, všimol si, že nad horami sú veľké tmavé mraky. A veru také ešte predtým nikdy nevidel.
Pomaly k nim priplával trošku bližšie. „Prečo ste také tmavé a veľké?“ spýtal sa ich slušne. Tmavé oblaky sa na seba pozreli a začali sa smiať. „No to preto, že zem je moc suchá a my sme tu preto, aby sme jej dopriali trošku vodičky. A také veľké sme preto, že tú vodu držíme v sebe. Volá sa to dážď,“ vysvetlili Modríkovi tmavé mraky.
Malý obláčik však tomu veľmi nechápal, a tak na nich len smutne hľadel, sledujúc ich krásny dážď padajúci na hory. „Neboj sa, aj ty sa to raz naučíš,“ povzbudili ho mraky, keď videli jeho smutný výraz. A tak sa Modrík usmial a nechal sa vetrom zaviesť ďalej po modrastom nebi.
Ako si tak plával po oblohe, jeho pohľad zaujalo suché pole. Videl ľudí, ako sa tam snažia polievať svoju smutnú suchú úrodu. Dokonca aj kvietky boli smutné a ich lupienky sa neligotali dúhovými farbami! Vtedy sa zamyslel nad slovami svojich veľkých kamarátov oblakov. Čo keby im trošku pomohol a spustil na nich dážď aj on? „Ako to len spravím?“ zamyslel sa obláčik. Veď predsa Modrík ešte dážď nikdy nespravil.
Keď ho zrazu z premýšľania vytrhol letný vánok, ktorý ho pošteklil na nose, „Hapčííí!“ kýchol si obláčik tak silno, že až celý sčernel. A vtedy sa to stalo! Z Modríka zrazu vyšplechli prvé dažďové kvapky. „Kvapi-kvap,“ ozývalo sa údolím, keď prvé kvapky obláčika Modríka začali padať dolu na suché polia.
„Prší! Ja prším!“ radoval sa Modrík a posielal na zem toľko vody, koľko len mohol. Najskôr len zopár, potom viac a viac kvapiek. Sledoval natešené kvietky, ako veselo otáčali svoje hlavičky a začali piť vodičku. Dokonca aj ľudia zdvihli hlavy a usmiali sa, keď na ich úrodu konečne prišiel dážď. „Jéj, prší!“ tešili sa aj malé deti a tancovali medzi kvapkami.
Tmavé veľké oblaky sa na Modríka usmiali z diaľky a odvetili: „Vidíš, Modrík, dokázal si to aj ty,“ tešili sa s ním a pridali sa k nemu, aby ľuďom na zemi a ich prírode dopriali toľko dažďu, koľko zem potrebovala.
A od toho dňa si Modrík vždy, keď bolo treba, odkašľal alebo kýchol tam, kde to príroda najviac potrebovala. Nielenže sa naučil pomáhať prírode dole na zemi svojimi kvapkami, ale našiel si aj nových obláčikových kamarátov.
