Bol raz jeden malý vtáčik menom Čvirik, ktorý si veselo čvirikal na konáriku.
Miloval park, v ktorom žil. Mal krásny hlas, ktorým vítal všetkých návštevníkov parku. Najradšej sedával na stromčeku, spieval si a sledoval ľudí, psíkov či detičky na preliezkach.
„Kiežby som sa aj ja mohol s nimi takto hrať,“ pomyslel si, keď videl, ako psík a malý chlapček naháňajú loptu. Hoci mal vtáčik krídla, ľudí sa trochu bál a nevedel, ako by sa s nimi mohol hrať ako ten štvornohý psík.
Bola slnečná sobota a listy na stromoch začali žltnúť – jesenné farby sa pomaly rozlievali po parku. Všetko sa menilo na krásnu oranžovo-žltú krajinku. Ľudia aj zvieratká si užívali posledné teplé lúče.
Čvirik si spokojne pospevoval na konáriku, keď ho zrazu vyrušil akýsi plač. Obzrel sa a uvidel malého chlapčeka, ktorý ukazoval na strom a plakal. Pri hádzaní loptičky svojmu psíkovi ju hodil tak nešťastne, že uviazla vysoko na konári.
„Toto je moja príležitosť!“ pomyslel si vtáčik a hrdinsky vzlietol. Sadol si na konárik, kde bola lopta, a premýšľal, čo urobiť, aby ju vrátil chlapčekovi.
Najprv do nej drgol krídelkom – nič sa nestalo. Potom sa ju snažil posunúť telíčkom a lopta sa trošku pohla, no stále bola zakliesnená medzi konármi. Nakoniec si spomenul na svoj zobáčik. Silno sa natiahol a zatlačil – a loptička spadla na trávu!
„Dokázal som to!“ prekvapene začvirikal vtáčik.
Chlapčekove slzy sa stratili a jeho psík veselo zaštekal.
„Ďakujem, kamarát!“ zvolal chlapček na Čvirika.
Maminka malého chlapčeka sa usmiala a odvetila:
„Jéj, pozri, to je ten vtáčik, čo tu vždy tak krásne spieva. A ešte vie aj loptu zachrániť!“
Čvirik bol hrdý. Nielenže sa zahral s loptou a skutočne ju hodil chlapčekovi, ale zároveň aj pomohol. Ani len netušil, ako veľmi ľudia obdivujú jeho spev.
Od toho dňa zdravil vtáčik každého návštevníka parku ešte veselším spevom. A vždy, keď sa niekomu zasekla loptička či lietajúci tanier na strome, hrdinsky ich zhodil dolu.
