Za dávnych čias, keď na Slovensku rástli nekonečné lesy a lúky voňali po mede, putovalo knieža Pribina so svojím ľudom. Hľadali miesto, kde by mohli postaviť svoj hrad, kde by ich polia dávali obživu a kde by boli chránení pred nepriateľmi. Putovali celé týždne, až boli unavení a smutní.
Jedného večera, keď slnko zapadalo za pahorky a obloha žiarila zlatom, objavila sa pri ich ohni stará žena. Vlasy mala biele ako páperie a oči sa jej ligotali ako hviezdy.
„Knieža,“ prehovorila tichým hlasom, „vidím, že hľadáš svoj domov. Ale nenájdeš ho, kým nebudeš počúvať nielen očami, ale aj srdcom.“
Pribina sa zamyslel. Bol to odvážny muž, no pochopil, že múdrosť starej ženy netreba podceňovať. Poďakoval jej a ráno sa rozhodol, že pôjde tam, kam ho zavedie hlas zeme.
Na tretí deň došli k vysokému vrchu, ktorý sa volal Zobor. Pod ním sa kľukatila strieborná rieka a lúky boli také zelené, že sa až ligotali. Pribina vystúpil na skalu a rozhliadol sa. Vtom sa mu zdalo, akoby počul spev – nie od ľudí, ale od zeme samej. Šum rieky sa miešal s vetrom v stromoch a vtáčím štebotom.
„Tu je náš domov,“ povedal knieža. Ale jeho bojovníci šomrali. „Knieža, ešte by sme mali putovať ďalej, možno nájdeme lepšie miesto,“ vraveli.
Ako sa dohadovali, z lesa sa vyrútilo stádo divých svíň. Najväčší diviak sa rozbehol rovno na Pribinu. Knieža zdvihol oštep, pripravený brániť svoj ľud. Ale v tej chvíli sa pod zvieraťom odlomil kus skaly a diviak zmizol v priepasti. Ľud to bral ako znamenie, že zem chráni svojho pána.
Stará veštkyňa sa opäť zjavila. „Vidíš, knieža,“ usmiala sa, „zem ti ukázala, že si tu doma. Ak budeš múdry a spravodlivý, tvoja osada porastie a stane sa mocným mestom.“
A tak sa dali do práce. Muži sekali drevo a stavali hradby, ženy pripravovali ohniská a deti nosili vodu z rieky. Knieža nazval nové sídlo podľa rieky, ktorá mu ukázala cestu – Nitra.
Pribina však nezabudol na rady veštkyne. Dal postaviť aj svätyňu, kde sa ľudia modlili k bohom za úrodu a mier. A veru, úroda bola bohatá, lov úspešný a nepriatelia sa báli priblížiť k hradbám.
Roky plynuli a Nitra rástla. Ľudia si rozprávali, že keď sa večer postavíš na vrch Zobor a pozorne načúvaš, môžeš začuť spev zeme – ten istý spev, ktorý počul knieža Pribina, keď mu srdce povedalo:
„Tu je tvoj domov.“
