Kedysi dávno, keď sa nad riekou Váh týčili strmé skaly a hory boli zahalené v hmle, stál na vysokej skale hrad Beckov. Vládol mu pán Stibor – muž mocný, ale pyšný a prísny. Jeho hrad bol pevný a vysoký, ale srdce mal tvrdé ako kameň. Ľudia z dediny pod hradom sa ho báli, pretože myslel len na seba a na moc, a jeho zlato bolo preňho všetkým.
V malej chalúpke žila pastierka Katarína. Bola drobná, s vlasmi ako zlaté klasy a očami, ktoré sa leskli ako ranná rosa. Aj keď bola chudobná, jej spev rozoznieval údolie a ľudia sa cítili pokojne, keď ju počuli.
„Čo ty môžeš vedieť o svete?“ smial sa jej raz pán Stibor, keď sa objavila pri hradnej bráne. „Spevom polia nenaplníš a zlato nezískaš!“
Katarína len pokrčila plecami a usmiala sa. Jej dobrá nálada však bola silnejšia než jeho posmech.
Jedného jarného rána sa nebo zatiahlo a rieka Váh sa prudko vyliala z brehov. Voda sa hnala rýchlo na dedinu a domy ľudí hrozilo zničenie. Dedina bola v panike. Muži sa snažili chrániť domy, ženy unášali deti a zvieratá, ale nič nebolo dostatočné.
Katarína však neváhala. Vyšla na pahorok nad dedinou a začala spievať. Jej hlas bol čistý a jasný, niesol sa vetrom a dotýkal sa samotnej rieky. Keď voda počula jej spev, začala ustupovať. Domy boli zachránené, ľudia radostne behali po suchu a oslavovali pastierku, ktorá mala odvahu a srdce plné dobra.
Pán Stibor stál na hradnej veži a neveriacky hľadel. Nikdy predtým nevidel nič podobné. Hanbil sa za svoju pýchu a pomyslel si, že moc a zlato nie sú všetko. Po tomto dni sa začal starať o ľudí pod hradom a učil sa byť spravodlivým a milosrdným pánom.
Roky plynuli a hrad Beckov sa stal symbolom ochrany a múdrosti. Katarína zostala v dedine známou a ľudia spievali jej piesne aj po jej odchode. Hrad stál na skale ako tichý svedok, že dobrota, odvaha a čisté srdce sú silnejšie než moc a pýcha.
A vraj, keď sa postavíš na lúku pod Beckovom a zatvoríš oči, môžeš počuť jemný spev, ktorý kedysi zachránil dedinu – spev, ktorý učí, že dobro a odvaha dokážu poraziť akékoľvek nebezpečenstvo.
