Kedysi dávno, keď Tatry boli ešte mladé a lesy voňali divokými kvetmi, žil v horách obor menom Kriváň. Bol obrovský a silný a myslel si, že je najmocnejší tvor na celom svete. Každý deň chodil po horách a búchal obrovskými nohami, až sa zem triasla a lesy sa chveli.
Ľudia z dedín pod horami sa ho báli. Ich polia a domy obor ničil svojou silou, keď sa hral alebo hľadal jedlo. No medzi ľuďmi žili aj múdri starci, ktorí poznali tajomstvá hôr. Jeden z nich, starý pastier menom Dobroslav, vedel, že sila obrov nie je vždy zlá – a že obor sa môže naučiť láske k prírode.
Jedného dňa prišiel Dobroslav do hôr, nesúc so sebou kúsok medu a sviežu horskú vodu. Obor Kriváň sa najprv nahneval – zvykol sa biť a ničiť všetko okolo seba – ale pastier mu hovoril pokojne a jemne:
„Obor, sila je dar, nie zbraň. Nauč sa chrániť, nie ničiť.“
Obor nevedel, čo to znamená, a rozhodol sa, že ho otestuje. Vydal sa do doliny a kopal tak silno, že sa zem začala prepadávať. No pastier a dedinčania prišli a povedali mu:
„Ak chceš byť skutočne mocný, uč sa byť múdry a pomáhať, nie ničiť.“
Kriváň, hoci bol pyšný, počul slová múdrych ľudí a uvedomil si, že nič nie je silnejšie než harmónia s horami. Zlostne udrel do zeme – no tentoraz nie preto, aby ničil. Udrel tak, že sa premenil na skalu. Jeho telo stvrdlo a vytvorilo vysoký a majestátny vrch, ktorý dnes poznáme ako Kriváň.
Ľudia boli šťastní – už sa nemuseli báť a obor sa stal ochrancom hôr. V jeho kamennom tele zostala jeho moc, ale už nebola nebezpečná. Tatry rozkvitli a dediny rástli, pretože sa naučili počúvať prírodu a vážiť si jej dary.
Odvtedy sa vrch Kriváň stal symbolom odvahy, múdrosti a slobody. Každý, kto naň vystúpil, cítil úctu k obrovi, ktorý sa naučil, že sila nie je len moc, ale aj zodpovednosť. A vraj, keď sa ticho postavíš pri jeho vrchole, môžeš počuť šepot hlasu, ktorý hovorí:
„Kto vie použiť silu s láskou, je skutočne mocný.“
